í. Nebolo to, žiaľ, vďaka nijakej detskej lobby, lebo taká lobi neexistuje. Dôležité, no – dôležitejšie je, že sa Deň detí uchytil; rovnako ako Medzinárodný deň žien (kto ešte vie, či zaň vďačíme Róze Luxemburg?) a takmer rovnako ako 1. Máj (zaň vďačíme chicagskym robotníkom, ktorým vtedy v 19. storočí išlo o najdôležitejšiu vec na svete – o slobodu).
O čo ide nám, keď pripomíname, že v nedeľu bude Deň detí? O to, aby sme upozornili, že sa máme k deťom správať ako k ľuďom. Mohli by sme, čisto teoreticky, definovať začiatok detstva okamihom počatia, ale nechceme sa na tomto mieste zapojiť do aktuálneho politického a právneho sporu, nad ktorým si láme hlavu parlament aj Ústavný súd. Koniec detstva možno, čisto prakticky, definovať ako deň, keď rodičia dieťaťa prestanú poberať detské prídavky, lenže to by sa nám budúci maturanti vysmiali – o vysokoškolákoch a sexuálne žijúcich pätnásťročných nymfietkach ani nehovoriac.
Zvoľme si preto jedno nepochybne detské obdobie v živote človeka – čas, keď sa do omrzenia pýta: „Prečo?„ Prečo sa topí sneh? Prečo sú ľudia zlí? Prečo je tma čierna a filmové plátno biele? Odpovedať treba a odpoveď by mala byť pravdivá a krásna. Je to ťažká práca. Ak sa jej celý rok v každej voľnej chvíli s láskou venujete, všetka česť. V tom prípade si smiete dovoliť na Deň detí aj oddych: „Opýtaj sa mamy.„ Nikdy však neodvrknite svojmu dieťaťu: „Preto!„ Je to ako povedať mu, že Vám nestojí za odpoveď, že oň nestojíte, že ho nemilujete. Strašná krivda.
Nuž tak. A to sme sa vôbec nedostali k deťom v decákoch, k sexuálne zneužívaným a týraným deťom. Pripomíname však sviatok, nestala sa tragédia. Tak si tú nedeľu s deťmi užite! Lebo?
Martin Klein
