al pri večeri Juraj svojej manželke. „Veď má byť prečo,„ odvetila. „Spomeň si na obdobie predtým, než prišla na svet. Stále si ma presviedčal, že treba dorobiť noštek, ručičky, pršteky, ušká. Preto sa tak vydarila,„ zasmiala sa. Ešte dobre, že si bol taký poctivý „remeselník„, mohlo to dopadnúť ináč. Mala by čaptavé nohy, krivé zuby, veľké uši,„ doberala si ho s láskou. Nikdy neľutovala, že sa pred dvadsiatimi rokmi rozhodla pre neho, aj keď o nápadníkov nemala núdzu. Už na začiatku jej bol veľmi sympatický. Zapôsobil na ňu tiež svojou láskou k deťom. Keď sa prechádzali ruka v ruke po parku a zbadal hrajúce sa deti, častokrát sa zapojil do ich hry. Prihral im futbalovú loptu, naberal piesok do formičiek a staval hrady. Už vtedy vedela, že bude z neho dobrý otec. A nemýlila sa. Keď sa narodila Helenka, bol najšťastnejší, keď ju mohol nosiť na rukách. Prihováral sa jej všakovakými menami. Nazýval ju púpavienkou, snehuľkou, drobčekom, princezničkou. Bola jeho všetkým. Julka sa naoko durdila a hovorila, že začne žiarliť, pretože ju má radšej. V duchu bola veľmi rada, že je taký, aký je. Koľko bolo otcov, zvlášť na dedine, ktorí vysedávali v krčme, deti ich nezaujímali. Koľké chúďatá museli pre nich chodiť, aby neprepili posledné peniaze. Častokrát sa stalo, že ženám nezostalo ani na chleba. Deti chodili otrhané a hladné. Juraj bol našťastie zo slušnej rodiny, kde vládla pohoda a láska. Jeho detstvo bolo radostné a túto pohodu sa snažil preniesť aj do svojej rodiny. Darilo sa mu. Julka bola s ním šťastná. Občas si zašiel s kamarátmi na pivo, hrával aj futbal, ale to jej vôbec neprekážalo. Aj keď si občas vypil, bolo to v norme. Nemal agresívnu povahu, naopak, snažil sa svoju ženu udobriť, keď bola akože nahnevaná. Julke niekedy pri scénach, keď kľačal, brnkal na gitare a medzitým ju prosil o odpustenie, vyhŕkli slzy od smiechu. Ich život plynul pokojne, väčších nezhôd medzi nimi nebolo. Musela s ním súhlasiť, že z Helenky vyrástlo naozaj pekné dievča. Mali z nej radosť. Bola poslušná, dobre sa učila. Mala prirodzenú inteligenciu, zmysel pre humor. Jej osemnástku oslávila celá rodina. Nechýbala krásna torta s osemnástimi sviečkami. Pozvala si zopár priateľov. Rodičia si všimli, že pričasto pozerá na Michala, ktorý sa očividne venoval jej kamarátke Zuzke. Keď videla, ako sa chichúňajú, zbledla a zostala bez nálady. Ani darčeky ju netešili. Oslava sa skončila okolo polnoci. Keď jej Hela prišla pomôcť do kuchyne umyť riad, priamo sa jej opýtala, či sa jej Michal páči. Dobre si spolu rozumeli, dcéra nikdy nič pred ňou netajila. „Áno, páči, mami. Asi tak, ako tebe voľakedy ocko,„ odpovedala. „Musíš sa však presvedčiť, či je to dobrý chlapec. Vieš, dievčatko moje, dnes je doba iná. Napokon, všimla som si, ako sa dôverne správal k Zuzke. Keby ťa mal rád, určite by sa tak nechoval. Navyše si mala narodeniny,„ konštatovala matka. Helena smutne pokrčila plecami a pokračovala v práci. Nepovedala nič. „Prečo nechceš jesť, veď som ti urobila palacinky, ktoré si vždy mala rada,„ spýtala sa dcéry pri večeri. Od oslavy ubehlo niekoľko týždňov. Dávnejšie si všimla, že akosi málo je. V poslednej dobe z jedál len zobkala ako vrabec. „Nemám chuť, zjedla som jogurt. Nie som hladná.„ „Tak a teraz mi povedz pravdu, čo sa deje. Vidím, že chodíš ako bez duše. Nesmeješ sa, trápiš sa, nechceš jesť. Čo sa ti preboha stalo? Som tvoja matka. Vieš, že si sa mi vždy mohla zdôveriť.„ Rozplakala sa. Objala mamu a vzlykajúc sa priznala, akú dostala predčasom podmienku. Michal jej povedal, že s ňou bude chodiť, ale musí zhodiť zopár kíl, pretože je tučná. Doslova ho citovala: „Dnes sú v móde chudé baby, si bachratá.„ Julka zopla ruky: „Preboha, veď si už takmer kosť a koža, vážiš niečo nad päťdesiat kíl. Čo je to pri tvojej výške. Veď ťa budú nazývať suchár,„ dohovárala jej. Hela bola očividne nešťastná. Julka o dcériných trampotách povedala mužovi. Veľmi sa rozhneval. „Keď tu príde ten darebák, chytím ho pod krk a vyhodím.„ Prešlo zopár mesiacov. Od dcérinej kamarátky sa dozvedeli, že Michal sa oženil. Zobral si za ženu Zuzku. Všimli si, že dcéra, s ktorou si vždy výborne rozumeli, sa uzatvára do seba. Zatvárala sa do izby, počúvala hudbu. Raz magnetofón hral príliš hlasno. Juraj jej chcel povedať, nech ho troška stíši, aby sa susedia nehnevali. Dvere boli zamknuté. Na klopanie nikto nereagoval. Napokon ich vylomil. Nechceli uveriť tomu, čo videli. Visela na opasku z nohavíc, ktorý bol priviazaný na lustri. Lekár jej už nemohol pomôcť. Sucho skonštatoval samovraždu obesením. Šok z jej smrti vystriedal ďalší. Pri pitve vysvitlo, že bola tehotná. S trasúcimi sa rukami a slzami, ktoré sa nedali zastaviť, vybrala Julka zo skrine dcérine šaty, ktoré jej mali obliecť do truhly. Z bočnej kapsičky vypadol lístok. Zodvihla ho a čítala. Bolo na ňom napísané: „Niekedy stačí chvíľa, aby sme si niekoho na celý život obľúbili, ale celý život nestačí na to, aby sme naňho zabudli...„ Iveta Hažíková