, že ste ešte všetko neprešli a ani zďaleka nevideli. Dopoludnia som sa teperil cez les od Holých do Stavinohov a potom fotografoval dolinu, z ktorej som pred hodinou vyšiel. Popoludní som po ceste do Škripkov obdivoval mraky, ktoré mi pripomínali rozprávky starej mamy o drakovi a zakliatej princeznej. V lese som prekračoval rosou obalenú pavučinu, čo sa v tráve leskla ako strieborná sieť. Pavučinou obalený moderný zámok na dverách hádam storočnej drevenice u Gacíkov mi zase pripomenul dobu našich otcov. Pomaly na ňu zabúdame, lebo v zhone všedného života akosi nemáme čas obzrieť sa späť,„ píše sa v úvode knihy „Zabudnutý klenot Kysúc Zákopčie„, ktorá uzrela svetlo sveta v týchto dňoch. Jej slávnostný krst sa konal v nedeľu v Zákopčí. Peknú publikáciu, ktorá textovo a fotograficky mapuje tento zaujímavý kút Kysúc zostavil Juraj Ďurný, ktorý je spolu s Andreou Zatlukalovou autorom textov, zároveň s Jaroslavom Hulkom a Miroslavom Golisom autorom fotografií. Na krste sa zúčastnili aj hostia, medzi inými poslanec NR SR Juraj Blanár i bývalý zákopčiansky rodák Peter Fľašík, žijúci v Bratislave. „Žijem síce inde, no moje srdce je stále tu,„ vyznal sa z citov k dedinke, v ktorej sa narodil. Zároveň zaspomínal na detstvo i roky mladosti. Zdôraznil, že láska k rodisku a ľuďom, ktorí tam žijú, je jednou z najkrajších. Človek zostarne, no to „niečo„, čo vás ťahá tam, kde ste sa narodili, stále zostáva. Že kniha vyšla, má zásluhu starosta obce Jozef Vilček i členovia obecného zastupiteľstva, ktorí túto myšlienku podporili hneď na začiatku. Krstu sa zúčastnili aj obyvatelia, poslanci mestského zastupiteľstva, nechýbal zákopčiansky farár Igor Čuntala. Na minulosť zaspomínala aj Veronika Golisová od Fľašíka, ktorá v apríli oslávila 80-te narodeniny. Všetci prítomní mohli skonštatovať, že pamäť jej slúži naozaj výborne. Na „citlivú strunu„ zahrali muzikanti Ľ. Marčan a jeho žiak M. Mariak. Do repertoáru zaradili pieseň, s ktorou odchádzali zákopčianski drotári do sveta:
„Drotár som ja z horných Kysúc, zákopecká dolina. Po svete sa túlať musím, čo je toho príčina. Chudobný je ten náš kraj, samé grapy, holoty. Chleba, masla máme málo, zato veľa roboty. Na jar ovos zasejeme, v jeseni ho zožneme. A keď sa nám neurodí, čo si potom počneme. Čo ja smutný robiť mám, komu sa mám žalovať. Zapriahnem ja do voza, idem svetom vandrovať...
Zákopčie je známe, tým že odtiaľto odchádzalo do sveta za chlebom mnoho drotárov. Vracali sa domov nielen s grošom, tiež obohatení o nové poznatky a skúsenosti. Navyše plynule ovládali mnohé jazyky, či už angličtinu, nemčinu, francúzštinu, alebo taliančinu. Doteraz sa o Zákopčanoch hovorí ako o múdrych ľuďoch, ktorých jazyk navyše nekvári žiadne nárečie. Pravdou je, že mnohí sa uchytili nielen na Slovensku, ale i vo svete. Ako lekári, vedci, univerzitní profesori, kňazi, diplomati, „vysoké šarže„ v armáde. Samozrejme, aj dnes v tejto obci s 1750 obyvateľmi žijú múdri a vzdelaní ľudia. Súčasná doba im dáva ešte väčšie šance uplatniť sa. Pokiaľ sa podarí zrealizovať plány a projekty v súvislosti s agroturistikou, cestovným ruchom a napredovať v rozvoji obce podľa slov starostu Jozefa Vilčeka podarí sa obec urobiť ešte atraktívnejšou. A tak sa stane, že kým v minulosti ľudia z nej odchádzali, dnes budú do nej prichádzať aj „cezpoľní“. Plánom do budúcna je aj zorganizovať Svetové stretnutie Zákopčanov. Pozvanie by určite odmietlo len málo „emigrantov„. Veď rodisko je miesto spojené s otcom i mamou. A stále platí, že jedine dvoje rúk na svete si zaslúži, aby si ich bozkával: ruky tvojho otca, ktoré na teba pracovali a ruky matkine, ktoré ťa vychovali... Iveta Hažíková
Foto: Ján Koňušiak
