Peniaze chýbajú azda všade. Počnúc rodinnými pudilármi, cez obecné pokladnice až po tú najväčšiu – štátnu kasu. A preto si rodiny ani obce nemôžu dovoliť žiť tak, ako by si to predstavovali.
Platí to prirodzene aj o štátnych organizáciách, medzi ktoré patria i múzeá. Aj keď im občas pri súčasnom virvare nepripisujeme až takú veľkú dôležitosť, ich funkcia je nezastupiteľná. Nielen z hľadiska cestovného ruchu a príťažlivosti toho ktorého regiónu pre turistov, ale i zachovania nášho vlastného kultúrneho dedičstva. Veď kde sa mestské dieťa stretne s pigľajzom, mažiarom, skriňovou chladničkou bez elektriny, v ktorej chlad udržiaval nalámaný ľad? Pokiaľ nemajú starých rodičov na dedine, tak vo filme. Vlastne ani tam nie, pretože také filmy, kde by sa mohli so životom našich predkov stretnúť, dnešné deti nebavia. Kysucké deti sú azda trošku vo výhode, pretože po dedinách život neuháňa tak rýchlo ako v mestách, a tak z domčekov neodniesol všetky relikvie minulosti. Núti nás však odstavovať ich do kúta a používať stále dokonalejšie vymoženosti techniky. To však neznamená, že patria na smetisko. Kým mestskí ľudia sa obklopujú starými vecami a starožitnosťami, ľudia z dedín, ktorí medzi nimi žili prakticky stále, sa ich s obľubou zbavujú, nepripisujú im dôležitosť. Bohužiaľ, málokedy ich napadne ponúknuť ich napríklad do múzea. Tam by po nich siahli všetkými desiatimi. Každá maličkosť má pre pracovníkov tejto inštitúcie veľký význam, obrovskú hodnotu.
Múzejníci rôznymi spôsobmi upozorňujú ľudí na to, že všetko staré, čo sa chystajú vyhodiť na smetisko, môžu priniesť do múzea a osobne tak pripísať pár riadkov do odkazu pre našich potomkov. Žiaľ, takéto výzvy sa na škodu nás všetkých častokrát nestretávajú s veľkým ohlasom. Iveta Hažíková
