kole sedeli spolu v jednej lavici, neskôr sa obidvaja rozhodli vyučiť za baníkov. Domov chodievali vedno, vlakom z Ostravska. V Čadci vysadli a čakali na autobus, ktorý ich odviezol do rodnej dediny. Jožko aj Miro pochádzali z veľkých rodín, mali viacero súrodencov. Boli preto skromní a takí zostali aj v dospelosti. Spájal ich tiež zmysel pre humor. Keď išiel Miro na prvé rande s Hankou, požičal si Jožko od strýka Ondreja železničiarsku uniformu. Martin, čo hral v ochotníckom divadle, mu potajme priniesol zo šatne parochňu. Večer sa poobliekal, do koženej kapsy, ktorú takisto zvesil strýkovi z vešiaka, naložil hromadu listov, ktoré si pripravil predtým. Ešte zobral otcovi zo skrine novú košeľu, ktorú mu matka kúpila na narodeniny. Potom si prilepil fúzy a išiel do neďalekého parčíku. Na lavičke sedel Miro s Hankou a nežne sa k sebe túlili. Zostali ako obarení, keď spoza stromu vyskočil železničiar, hodil sa Hanke k nohám a prosil ju, až ho neopúšťa, pretože sa inak obesí. Vraj mu to nemala robiť. Opustiť ho po toľkých rokoch známosti. Vybral z kabely listy, trhal ich na márne kúsky a z očí sa mu rinuli slzy. Nakoniec povedal, že priniesol aj darček, ktorý mu dala naposledy – košeľu. Hanka sa nezmohla na slovo. Len koktala: „ Ja ho nepoznám, naozaj.„ Keď ešte Jožko zanadával, že kvôli nej nechal ženu s dvomi deťmi, do Mira akoby pichlo. „Prečo si mi nič nepovedala?„ spýtal sa takmer plačky. Hanka len neveriacky krútila hlavou, ničomu nerozumela. Ktovie, akoby to bolo skončilo, keby sa Jožko neodstrojil. Neverili vlastným očiam. Zo železničiara sa vykľul ich kamarát. Napokon sa všetci na tomto žarte schuti zasmiali. Keď sa ženil Jožko, Miro mu fór odplatil. Popýtal o láskavosť istú známu. Tá si vypchala brucho a prišla uprostred svadobnej hostiny s nárekom, že toho nevďačníka, ktorý jej sľuboval lásku až za hrob, no teraz ju nechal „hrubú“, zahluší. Rodina bola zhrozená. Situáciu zachránil ženíchov svedok Miro, ktorý vysvetlil, že ide o „kultúrne vystúpenie„ a splátku kamarátovi za jeho žartík predtým, než sa zobrali s Hankou. Všetko skončilo s humorom. Gitku, Mirovu kolegyňu, pozvali k stolu. Len si predtým na chvíľu odbehla na sociálne zariadenie, aby sa zbavila svojich „zbytočných kilogramov„. Potom „fór„ dobre zapili. Veď aká by to bola kysucká svadba bez poriadneho trúnku. Miro aj Jožko mali šťastné manželstvá. Boli spokojní. S rodinou i robotou. Vo voľnom čase sa často stretávali. Práca pod zemou bola mimoriadne ťažká a tak sa radi občas „utrhli„ . Urobili si živánsku, nakúpili pivo, pálenku, pre ženy dobré vínko, deťom zadovážili všakovaké limonády a cukrovinky. Veď boli baníci. Plat mali dobrý, mohli si dovoliť aspoň aký – taký luxus. V okolí im nikto nezávidel. Veď napokon, robiť baníka mohol ísť hocikto. Nábory české bane robili stále. Každý si cenil ich poctivú a náročnú robotu. Najmä vtedy, keď masmédiá oznámili, že tú či onú baňu zavalilo a pod zemou zostalo ležať toľko a toľko baníkov. Vtedy nejednému Kysučanovi, ktorý vkladal do pece lopatku s uhlím, vyhŕkla slza do oka. Aj v ten večer sa kamaráti s rodinami stretli na záhrade. Žienky si popíjali z červeného, deti sa hrali futbal. „Už by som sa mal pobrať domov,„ spamätal sa Miro, keď zistil, že už zostali pri ohnisku len s Jožom. Žena s deťmi išla napred. Bývali na kopci, na kraji dediny. „Však prespi u nás,„ presviedčal ho hostiteľ. Miro sa vzpieral, že musí ísť, pretože v sobotu ráno ho čaká robota v maštali. Chovali býčka, kravu, husi i kačice. „Moja ma už aj tak hreší, že musí väčšinou skákať okolo statku sama. Som rád, keď jej môžem pomôcť aspoň raz za čas, keď som doma,„ vysvetľoval svoj odchod. Jožko nenamietal. Nemohol však nájsť baterku, aby si kamarát posvietil na cestu. Bola tma ako v rohu a ako na potvoru nesvietilo ani verejné osvetlenie. Napadlo ho, že kdesi na povale visí starý lampión, pozostatok z doby pred revolúciou, z časov lampiónových sprievodov. V šuflíku našiel aj sviečku a tak kamaráta patrične „vyzbrojil„. Schyľovalo sa k dažďu, a tak mu požičal ešte nepremokavý gumený kabát, ktorý mal po svojom nebohom otcovi. Keď sa Miro krátko po polnoci štveral hore kopcom smerom k svojej chalupe, starká Hanuša, ktorá bývala niekoľko domov pod nimi, sa práve pozerala z okna. Okolo rúk mala previazaný ruženec. Nemohla spávať, a tak si voľnú chvíľu krátila modlitbou. Keď zbadala v čiernej tme pohybujúce sa svetlo, tíško sa prežehnala a prosila Pána Boha o odpustenie pre tento svet. Na druhý deň, keď išla pre nákup, všetkým rozprávala, že sa už istotne blíži koniec sveta. Keď opisovala mihotajúce sa pestrofarebné svetlo, viacerí, keď sa obrátila chrbtom, si ťukli na čelo. „Chudera, isto sa pomiatla na rozume,„ konštatovali. Naoko jej dali za pravdu, že by bolo dobré, keby sa ľudia na tomto svete obrátili k lepšiemu.
Iveta Hažíková
