stávkou na predposlednom mieste v tabuľke, a tak sme mali také zmýšľanie, že na nich zanevrieme. Ale stalo sa niečo nečakané. Vyhrali dva odložené zápasy, možno ich niekto pofŕkal zázračnou vodou, a získali šesť bodov. Ihneď sa ocitli v strede tabuľky, nuž sme im začali veriť.
Hovorí sa, že „míč je kulatý„, to máme ešte z federálnej ligy, takže na futbal nehodno zanevrieť. A teraz ešte je „...Bože daj, Bože daj„ – treba na nejaké to pivko a zásmažku. Futbalisti hrajú, čo sa dá a čo pýtajú, hokejisti hrajú! Bez toho, aby získali očividné financie, hrajú! Za svoje rodiny, za svojich otcov a matere! Kto v našom futbale to dokáže?!
Možno si pamätáte na tzv. zošívaných. Futbalisti, a to si určite mnohí pamätajú, boli pánmi futbalistami. Dokonca existuje pred slovenským svetom veľká perspektíva. Odjakživa sme totiž chceli hrať futbal. Apriam, ako sa hovorí, od piky. Z handier sme si pozaplietali akési zvláštne klbko, ktoré malo veľmi ďaleko k lopte. Ale hralo sa. Kto klbko, lebo niekedy nohu neposlúchalo, voľakto dobre trafil, mohol dať gól. A gólov pribúdalo a vtedy prišla na náš dedinský svet aj tzv. futbalka. Postaral sa o to istý Šimek, ktorý sledoval v rádiu dôležité zápasy a predstavoval si, že naša liga, prezývaná horská, je takej istej kvality. Niet divu, že túžil po vlastnej futbalke. Vedel, ako vyzerá, ibaže ťažko bolo zistiť, ako ju lacno kúpiť či nebodaj vyrobiť. Jedného dňa sa stretol s Ondrom a povedal mu: „Musíš zohnať čím viac topánok.„
„A načo ti budú?„ čudoval sa Ondro.
„Čím viac topánok, tým krajšia futbalka,„ riekol tajomne Šimek.
Nuž, topánky sa zohnali, pretože do boja o futbalovú loptu sa prihlásili ďalší chalani. Šimek spravil náramnú vec – z každej topánky odrezal kožený jazyk, lebo vtedy sa nosili tzv. baťovky, a všetky jazyky potom pozošíval. Do vnútra obalu strčil dušu, nafúkal ju, spravil na nej uzol, aby vzduch neunikal. A aby ju nebolo vidieť... Stal sa priam zázrak! Hoci si doteraz vtedajší chalani futbalisti pamätajú na výprask, ktorí dostali od svojich otcov za zničené topánky, futbalka i futbal prežili. A ešte žijú. Bol som pri tom, doteraz ma od toho výprasku svrbí... noha.
Ladislav HRUBÝ
Kresba: Andrea Trlicová
