vyšlo spoza kopca, vyhnalo z hniezd a úkrytov všetko vtáctvo. Hlučný spev sa ozýval po celom kraji.
Slnečné lúče predierajúce sa do oblokov starých chalúp zobúdzalo obyvateľov, ktorí si nenechali ujsť za krásneho počasia scenériu pohľadom do dolín, v ktorých sa ešte dlho držala hmla, ktorá pripomínala more. V diaľke bolo vidieť Lysú horu.
Popod chalupu prechádzali akési žienky, ktoré niesli kanvičky a smerovali chodníkom na grúň, čo nasvedčovalo, že sa začal zber čučoriedok. Aj sused sa vrátil z lesa s košom plného húb a v ruke držal ten najväčší dubák.
Zaliať kvety, zeleninu, pokosiť záhradu, vyčistiť studňu... tak ako sa patrí a všetko po poriadku.
Deň popri robote ušiel ako blesk. Pomaly sa zvečerievalo a ja som šiel ešte navštíviť svojho suseda „hubára„, aby som trošku zabil samotu.
Je to starší chlap, spoľahlivý, pracovitý a hlavne veselý. V očiach mu vidieť radosť zo života. Pri dnešnom tvrdom živote takýchto ľudí nie je nazvyš.
„Dobrý večer, gazda!„ – pozdravil som. „Čo porábame?„
„Ale varím polievku z hada!„ – zasmial sa.
„Never mu, never mu!„ – ozvalo sa z izbietky, v ktorej gazdiná čistila krásne kremenáče.
Pozvala ma dnu. Zacítil som príjemnú vôňu húb, ktoré boli nakrájané a starostlivo naukladané na sitách po celej miestnosti.
„Už si ho ponúkla?„ – ozvalo sa z úst gazdu, ktorý práve prichádzal z dvora.
Gazdiná vstala, zobrala z kredenca fľašu domácej slivovice a uliala každému po kalíšku.
„Tento som našiel, predstav si, rovno pri ceste!„ – ukazujúc prstom na krásny hríb, chválil sa gazda.
„Pri ceste? A kde?„ – spýtal som sa.
„No, tam kde je tá stará chatrč, čo sme tú líšku spopod nej vytiahli.„
„Akú líšku?„ – znova som sa opýtal.
„Ty si to nepočul?„
„Nie!„ – ohradil som sa.
Usadili sme sa na drevenú lavicu popri murovanom sporáku a starý pán s úsmevom na perách začal rozprávať príbeh z minulosti, príbeh zo života.
V osade kedysi šarapatila líška. Práve mala malé líšky a zháňala potravu pre ne, kde sa len dalo. Tu zmizla sliepka, tam hus a tam obďaleč zasa kačka.
Až tu v jeden deň, keď nám došla trpezlivosť, vybrali sme sa traja chlapi s kôlmi a vidlami urobiť s ňou do lesa poriadky. Od prírody prefíkanú dámu nie a nie vystriehnuť a dolapiť.
Prešli sme hory, lúky, pasienky a už sme sa nazdali, že utiekla niekde ďalej. Už sme tomu pomaly začínali aj veriť, až kým nezmizla opäť nejaká hydina.
„Takže nám nič neostávalo, ako znovu sa vybrať na postriežku!„ – pokračoval gazda, smejúc sa popod fúzy.
„Nikto z nás by v živote neuveril, že sa tu neodohrá žiadny boj. A my nájdeme líšku už na druhom svete!„ – zdochnutú.
„A veru, bolo to tak!„ – boj sa nekonal. Líšku sme našli „pichnutú“, s hlavou do pol tela pod chatrčou, ktorú som spomínal. Ako sa tam dostala a prečo sa nemohla dostať von, to nikto z nás nemohol pochopiť.
Takže posmelení a šťastní, že sme splnili svoju úlohu, sme sa vrátili aj s úlovkom vo vreci domov.
Na druhý deň sme vospolok hútali, čo s ňou. Až sme prišli na nápad, že ju priviažeme susedovi obďaleč o plot.
„Bolo by to všetko dobre skončilo, keby nás nebol nalapal. Chvíľu váhavo po nás pozeral, ale keď si vypočul náš ďalší úmysel, pridal sa k nám.
Dolu pod kopcom bývala stará Ema. Bola to vdova a bývala sama. My sme si ju vybrali, ani neviem prečo, ako ďalší objekt, ktorý mal naplniť našu túžbu.
„No, nalej!„ – vyhŕklo nášmu rozprávačovi z úst. „Akosi mi vyschlo v hrdle!„
Starká pokojne vstala a opäť ponalievala do kalíškov. Po vypití tohto „božského moku„, dej pokračoval ďalej.
„Vieš, tam nad jej chalupou stál kedysi drevený elektrický stĺp. Podopreli sme ju ešte po bokoch palicami, aby nespadla a schovaní za hustými šípovými krami sme čakali na našu obeť.„
Netrvalo to ani tak dlho a „naša„ Ema sa zjavila pod kopčekom.
Rezko vykračovala s čakanom v ruke hore po cestičke, čomu sme sa škodoradostne tešili. Zodvihla hlavu smerom k našej návnade, zbystrila zrak. Stočila sa smerom dolu, odhodila čakan a bežiac neľudským hlasom kričala: „Ľudiááá!!! Líškááá!!!„
Zverbovala okolitých ľudí. Skupina vyzbrojená vidlami, hrabľami, tyčami a všetkým čo bolo po ruke, sa ponáhľala v ústrety našej obeti.
„Tam! Pri tom stĺpe!„ - zjapala a ledva lapala dych. Všetci sa ponáhľali tým smerom. Zastali obďaleč a zbadali, že sa tá vec nehýbe. Priblížiť sa ku tomu báli. Hádam sa báli besnoty. Ale po čase, keď zistili, že zviera je priviazané, došlo im o čo ide. Padli do trávy ako podťatí a váľali sa od smiechu, ktorý nemal konca kraja.
„No a čo sa dialo s nami za tými kríkmi, to sa ani vypovedať nedá!„ – pokračoval starec.
„My sme sa asi na dva či tri dni smiechom pomiatli.„
Na druhý deň sme museli líšku slávnostne zakopať hlboko do zeme. Podali sme si ruky navzájom a pochopili sme, že smiech je vždy lepší ako plač.
Po veselom zážitku so smiechom na tvári, po krásnom večere som vstal, zaďakoval a pobral som sa cestou k svojmu obydliu. Bola už neskorá noc.Jozef Ondriš