načisto amen s tou potvorou, že už odtiahla z nášho chotára, pretože jar ju vyhnala svojím teplým a voňavým dychom, teda tie zvyšky zimy bývajú poriadne kruté. Niekedy znenazdania prídu snehové fujavice, alebo sa do krajiny zahryznú mraziská. Aj treba v piecke prikurovať, aj sa zohrievať podľa svojho receptára, lebo my postarší ľudia už nemáme také kosti ako za mlada, hneď ochladnú – načim ich otepľovať. A práve na to sú tie receptáre... Keď som nedávno otvoril kroniku, našiel som v nej príbeh o poriadnom zimisku v marci. Nuž, počúvajte!
To sa vtedy pobláznil čas. Koncom februára zadul jarný vetrík aj Matej polámal ľady. Lenže zhruba v polovici marca sa počasie náhle zmenilo – z ničoho nič zavládli dvadsať stupňové mrazy. Rozprával mi o tom jeden môj známy z blízkeho mesta. Býval vtedy v starej bytovke, neďaleko stála kotolňa. No a raz večer prestali v tej bytovke kúriť. Predstavte si – vonku zimisko, až pukala kôra stromov, a dnu studené radiátory a neutesnené okná. Fičal cez ne vietor a popiskoval si tisícoraké melódie. Prvé čo ľudí napadlo bolo, že sa voľačo stalo s kotolňou. Možno vybuchol kotol, alebo prasklo potrubie a para uniká do ovzdušia.
Len málokto však vedel, čo sa skutočne prihodilo. Bol to vlastne len jeden človek, ktorý mal na starosti kotolňu v tejto časti mesta a s ňou aj kuričov. Dozeral na jej správnu prevádzku.
Akonáhle sa ten človek dozvedel, že radiátory v bytovkách ochladli, priam sa rozbehol na miesto činu. Ej, šípil on, že sa tu muselo voľačo udiať. A naozaj! Vojde do priestoru kotolne – všade ticho ako v kostole. Prístroje nezaznamenávali žiadne hodnoty. Dočerta. Kde sú kuriči?
Nakoniec ich objavil – ležali v rohu miestnosti pod potrubím a drichmali. Všade dookola sa šíril pach pálenky. Náš vedúci očervenel ako paprika. Našiel voľakde lopatu a ako šváce našich milých kotolníkov-pekelníkov, tak ich všetci prezývali, po zadkoch, tak šváce. Potom vycifrovaní sa všetci dozvedeli pravdu – vyhaslo v kotle. Nič sa nedalo robiť. Kuriči museli znovu nanosiť dreva a nanovo zažať oheň. Kto sa vyzná v kuričskom remesle, vie, čo je to za robota.
Dlho trvalo, kým sa podarilo kuričom rozblčať oheň. Potom prišla na rad automatická lopata, pomocou ktorej trochu po troche sypali do pece uhlie. Kuriči museli byť opatrní, inak by mohli oheň zahasiť. A tak až nad ránom obyvatelia bytovky zistili, že radiátory sú teplé. Kuriči sa už dávno pominuli, no príbeh ostal. Preto som vám ho aj mohol porozprávať...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
