ešte v mladom veku ochorel na pľúca a nemal ani päťdesiatku, keď zomrel. Matka pracovala v miestnej fabrike na spracovanie dreva. Anežka bola najstaršia, a tak starosť o mladších súrodencov zostala na jej pleciach. Ráno im pripravila raňajky a desiatu, poupratovala domácnosť a utekala aj ona do školy. Druhý rok navštevovala strojárske učilište. Mala rada humanitné predmety, bola by radšej išla na gymnázium a potom pokračovala na vysokej škole. Vedela však, že matka nemá peniaze, a tak napokon skončila na učňovke. Učila sa za obrábačku kovov. Budúca profesia ju síce priveľmi nelákala, no chcela školu čím skôr skončiť, aby mohla prispievať na domácnosť. Videla, ako ťažko musí matka pracovať, aby ich všetkých uživila. Anežka vstávala spoločne s ňou, aby mohla všetko prichystať pre súrodencov. Jedného rána však matku v kuchyni nenašla. Ležala v posteli. Keď jej chytila čelo, zacítila horúčavu. Dala jej obklad a utekala k susedke Milke, aby poradila, čo s mamičkou robiť. Tá sa vybrala s dievčaťom k nim domov. Keď prišli k posteli, videli, že je na tom veľmi zle. Ťažko dýchala a tvár jej úplne horela. Milka povedala, že treba volať lekára. Najbližší telefón bol automat v centre dediny. Anežka k nemu bežala ako najrýchlejšie mohla. Sanitka prišla asi za pol hodiny. Lekár skonštatoval, že pacientku treba urýchlene hospitalizovať. Ide vraj o akútny zápal pľúc. Deti smutne pozerali za odchádzajúcou sanitkou. Milka sa Anežke ponúkla, že jej počas matkinej neprítomnosti pomôže s domácnosťou. Spoločne potom vypravili deti do školy. Anežka sa nemohla v škole sústrediť. Keď skončilo vyučovanie, rozbehla sa do nemocnice. Na internom, kde mala mama ležať, jej však povedali, že sa jej priťažilo a tak ju museli preložiť na jednotku intenzívnej starostlivosti. Zhrozila sa, keď ju videla napojenú na rôzne hadičky. Pristúpila k nej a chytila ju za ruku. Z očí sa jej kotúľali slzy. „Mamička, nesmieš nám umrieť. Máme len teba. Kto sa bude o nás starať,„ žialila pri jej lôžku. Prítomným sestričkám išlo srdce puknúť. Vedeli, že žena, ktorá leží na ich oddelení, je vdova, matka ôsmich detí. Anežka hladila matku po ruke a tá akoby cítila, že sa jej dcérka prihovára. Jej dych sa očividne zrýchlil. Sestričky dievča vyviedli na chodbu a utešovali, že zdravotný stav mamy sa určite zlepší. Keď prišla domov, súrodenci si poctivo písali úlohy. Teta Milka sa im dala najesť. Aj riad poumývala. V duchu jej ďakovala. Dnes nebola schopná ničoho. Ani sa učiť, ani obriadiť domácnosť. Stále mala pred očami mamu, napojenú na hadičky. Celú noc nespala. Prehadzovala sa v posteli a rozmýšľala, čo s nimi bude. Keď na ďalší deň išla do nemocnice, oznámili jej smutnú správu. Matka zomrela. Milka jej pomohla pripraviť všetky veci na pohreb. Najmenšie detičky ešte nechápali, čo sa vlastne stalo. Anežka im povedala, že mamička odišla za oteckom a zostanú sami. Bol to mimoriadne smutný pohreb. Prišla naň takmer celá dedina. Pohľad na osem sirôt nenechal jedno oko suché. Ešte šťastie, že Milka bola mimoriadne dobrá duša. Anežka sa totiž najviac obávala, že ich rozdelia do detských domovov. Do plnoletosti jej chýbal rok. Milka s manželom sa rozhodli robiť sirotám opatrovateľov. Napriek tomu, že doma mali tri deti. Anežka skončila učňovku, nastúpila robiť do fabriky v meste. Z prvej výplaty kúpila malé darčeky súrodencom, tiež Milke a jej manželovi. Bola im veľmi vďačná za to, že sa o nich starali, ako najlepšie vedeli. Keďže bolo z nej pekné dievča, navyše aj dobrá robotníčka, nemala vo fabrike núdzu o nápadníkov. Najviac sa okolo nej točil Miro. Vedel o Anežkinom neľahkom živote a veľmi jej chcel pomôcť. Raz cez prestávku prišiel k nej a sčista
- jasna ju požiadal o ruku. Skoro jej dych zastavilo. Myslela si, že sirotu a ešte s toľkými súrodencami čaká jedine osud starej dievky. Veď kto by si uviazal na krk také bremeno. Odpovedala mu, že sa mu isto pomútil rozum. Aj si pomyslela, či si náhodou nechlipol pálenky. Miro však trval na svojom. V sobotu prišiel k nim domov a požiadal Milku a jej manžela o Anežkinu ruku. Miro sa im zdal slušný mládenec, a tak súhlasili. Anežka nikdy svoje „áno„ neoľutovala. Poopravoval dom a pomáhal jej s výchovou súrodencov. Postupne si aj tí pozakladali vlastné rodiny. Paradoxné bolo, že Anežkinho muža nikdy nenazývali švagrom, ale otcom.
Iveta Hažíková
