podozvedá, kadečo začuje, kadečo si vypočuť musí. V podstate nám nahrádzajú niekdajšie vyčkávanie v radoch na mandarínky a banány, na flanelové košele či osušky. Dnes máme všetkého dostatok. Netreba stáť v rade, nuž ale kde sa človek dozvie, na čo národ nadáva?
Aj ja som si minule vypočula v autobuse rozhovor dvoch žienok na dôchodku. Praobyčajné ženičky so šatkami zavitými okolo hlavy, čo autobusom cestujú do okresného mesta povybavovať voľačo na úrad. Sťažovali sa jedna druhej, koľko peňazí prevozia, koľko doplácajú na lieky, ako im lekári predpisujú len také, čo nič nezaberajú, že si z dôchodku nemôžu dovoliť kúpiť nič drahšie, tobôž aby potom z neho pomohli vnúčatkám. Sedeli s rukami založenými v lone. Ťažkali si, to je pravda, ale len tak, po susedsky, bez nadávok a zvady. Akoby zmierené s osudom. Prišlo mi ich ľúto. Každá nepochybne vychovala viacero detí, trápili sa na skúpej kysuckej pôde, aby aspoň akú-takú korunu ušetrili, čo sa dalo, dopestovali doma. Celý život poctivo platili štátu, čo mu patrilo. A dnes? Ako sa im opláca on? Výhovorky vtedy boli tí, potom oni, neobstoja. Vždy sa nájde niekto, na koho možno zvaliť vinu. Čím máme viac ľudí vo vedení štátu, tým častejšie to možno urobiť a tým viac je občan v nevýhode. Čo už len kysucké babky zaujíma, kedy ako vstúpime do ktovie akých štruktúr, prečo zdravotníctvo nemá a malo by mať, prečo to a prečo ono. Babky sa doby, keď bude lepšie, možno ani nedožijú a na jesenné dni ich života im ostáva len trpké konštatovanie „taký je život„ a viera, že aspoň ich vnúčatá si budú žiť lepšie. Darmo sa pýtajú, kto za to môže. Sotva im dá niekto uspokojivú odpoveď. Iveta Hažíková
