ou. Ak po niekom márne pátrame, keď nám nedvíha pevnú linku, priam s výčitkou v hlase mu pri úspešnom pokuse o kontakt položíme otázku: Ty nemáš mobil? A keď odpoveď znie: „nemám„, chvíľu sa nám zdá dotyčný menejcenný. Niektorí si ho nemôžu dovoliť z finančných dôvodov, iní si zas chcú vychutnávať voľnosť, neželajú si, aby im každú chvíľu bol niekto na stope. Zo štatistík vyplýva, že čo sa týka „mobilov„ sú pred nami napríklad Poliaci i Česi, nasledujú Maďari. Máme čo doháňať. Aj keď sme sa neumiestnili na prvých priečkach rebríčka, snažíme sa.
Technika neskutočne pokročila. Spomínam si, keď s prvými mobilnými telefónmi nosili ich majitelia aj obrovské nabíjačky. Prešlo pár rôčkov a aparáty vyzerajú ako prívesky na kľúče. Vtedy ma zarazilo, keď som v obchodnom dome videla muža ako nakupuje. Telefonoval s manželkou a tá mu hovorila, čo všetko má kúpiť. On jej čítal informácie z obalov potravín a ja som sa mohla usmiať na tom, aké je to komické. Dnes nie je takáto situácia ničím výnimočným. Pokročila teda nielen technika, ale aj naša vynaliezavosť. Alebo pohodlnosť?„ Pokiaľ ešte ide o nakupovanie či bežné telefonovanie, nie je také strašné. Horšie je, keď už takýto„pretechnizovaný jedinec telefónom rieši aj návštevu v nemocnici. Napríklad zavolá na smrť chorej matke, že nemôže prísť, lebo je na takej či onakej služobnej ceste. A má počkať, kým príde. Čo si myslieť o takomto človeku? Rozkázať osudu je totiž ťažké. A že by nám pri tom pomohol mobilný telefón, je len málo pravdepodobné. Aj keď ako sa hovorí, zázraky sa dejú, no na druhej strane smrť nečaká. Iveta Hažíková
