Nejeden futbalový fanúšik si po vzhliadnutom majstrovskom zápase v duchu povie. Kde sú tie časy, keď sa futbal hral predovšetkým srdcom? Medzi futbalistov, ktorí preferovali tento štýl hry, jednoznačne patril aj Jožko Ducký, rodák z Topoľčian. Na Kysuciach ho poznajú ako hráča Kysuckého Nového Mesta a Čadce. Navštívili sme ho doma v Čadci. Nakoľko je dnes už na zaslúženom dôchodku, má relatívne dosť času, tak sme mu položili niekoľko otázok, na ktoré nám rád odpovedal.
Kedy a kde ste sa prvýkrát stretli s „čudom„, zvaným futbalová lopta?
Nemohlo to byť nikde inde, ako v rodných Topoľčanoch. So svojimi rovesníkmi som naháňal loptu dennodenne. Po dosiahnutí patričného veku som zákonite pokračoval v žiackom mužstve. Žiacke roky skončili a bolo sa treba poobzerať po nejakom remesle. Nastúpil som do učenia v Partizánskom, kde som dral kopačky v dorasteneckom mužstve. Po vyučení nasledoval návrat späť do Topoľčian a účinkovanie v miestnom ligovom doraste.
Je o vás známe, že ste boli aj dorasteneckým reprezentantom. Môžete k tomu niečo povedať?
V roku 1958 ma vybrali do širšieho reprezentačného kádra Slovenska. Absolvoval som sústredenie a po jeho skončení sme odohrali zápas proti béčku dorastu Čiech. Bol to predzápas pred medzinárodným zápasom seniorskej reprezentácie proti Juhoslávii, ktorý skončil víťazstvom 1:0. Po zápase sme cestovali domov. Potom približne o mesiac ma opäť povolali na sústredenie do Starej Boleslavy. Náš hlavný stan sme rozbalili v športovom areáli Hou-štka, kde trénoval aj legendárny olympijský víťaz Emil Zátopek.
Spomínate si na niektorých spoluhráčov z tohoto sústredenia?
V kádri boli také kapacity ako Kučera, Jelínek, Pisárik, Čambal a ďalší. Ďalej si spomínam, že po absolvovaní tohoto sústredenia sme odohrali v Přerove zápas medzi výbermi Čiech a Slovenska.
Nič netrvá večne, človek postupne dospieva. Ako to bolo vo vašom prípade?
Prišiel rok 1958 a s ním povinnosť narukovať na základnú vojenskú službu. Na mojom povolávacom rozkaze bolo uvedené mesto Trenčín. Tu som absolvoval základný výcvik – „prijímač“ a po jeho skončení ma odvelili do Dukly Brezno. Tu boli sústredení vojaci, futbalisti – nováčikovia. Po asi mesačnom tvrdom tréningu ma prevelili do Dukly Žilina, kde som hrával za divízne mužstvo.
Kam viedli vaše futbalové kroky po skončení vojenskej služby?
Tesne pred mojím odchodom do civilu sa mala Dukla Žilina rušiť a futbalisti mali prejsť do ČH Žilina, alebo ČH Ladce. V tom čase prišli za mnou futbaloví funkcionári Kysuckého Nového Mesta, ktorí sľúbili, že mi vybavia, aby som mohol hrávať v ich mužstve. To sa nakoniec aj podarilo a ja som do konca vojenčiny hrával v Kys. N. Meste. Keďže sa mi v tomto mestečku zapáčilo, ostal som tu aj po vojne. Vôbec toho neľutujem, veď v Kysuckom Novom Meste som zažil svoje najkrajšie futbalové roky. Hrával som tu od divízie až po slávnu druhú celoštátnu ligu.
V KNM ste ale natrvalo neostali. Čo bolo ďalej?
V roku 1965 som prestúpil do Jednoty Žilina, ktorá v tom čase taktiež hrávala II. celoštátnu ligu. S týmto mužstvom sme postúpili do I. celoštátnej ligy a tak som okúsil aj prvoligový futbalový chlebík. V roku 1967 som dostal ponuku od TJ ZZO Čadca, s ktorou so súhlasil. Za prvé mužstvo Čadce som odohral 5 sezón. Začal som v zálohe s Marešom a M. Čimborom. Neskôr som skončil v úlohe stopéra po boku skúseného Lojza Šaba. Z ostatných spoluhráčov by som chcel spomenúť napríklad: J. Chabroňa, J. Maslíka, P. Majerčíka, Š. Kamenára, I. Valáška, P. Čimboru, Krížka... Potom až do 39 rokov som hrával za miestne béčko. Počas najväčšej slávy čadčianskeho futbalu, keď sa tu hrala I. Slovenská národná liga, som pôsobil ako asistent takého trénerského barda, akým bol nezabudnuteľný Vašek Ďurana.
Ako sa pozeráte na súčasnú situáciu v čadčianskom futbale?
Nerád by som to komentoval, nakoľko nepoznám vnútornú situáciu v klube. Pravidelne navštevujem futbalové zápasy, no výkony futbalistov ma žiaľ nijako nenapĺňajú radosťou z tejto prekrásnej hry.
Čo dodať na záver? Roky nezastavíš, a tak časy kedy Jožka Duckého futbaloví priaznivci obdivovali všade, kde svojím umením rozdával radosť, sú neúprosne preč. Všetci si na ňom vážili predovšetkým zodpovedný prístup ku každému zápasu, pracovitosť v zamestnaní a skromnosť v súkromnom živote, ktorá mu ostala dodnes. O tom že sa natrvalo zapísal do sŕdc ľudí svedčí aj skutočnosť, že 26. júla 2001, keď futbal v Kysuckom Novom Meste oslavoval svoje osemdesiatiny, spomenuli si organizátori osláv aj na neho a primátor mesta aj jemu pri tejto príležitosti odovzdal upomienkový dar a jeho meno zapísali do Pamätnej knihy mesta. Veríme, že sa Jožko Ducký bude ešte dlho tešiť z lepšieho zdravia ako doteraz a rád bude spomínať na krásne a nezabudnuteľné futbalové roky.
Ján Koňušiak.
Foto: archív JD