. Vlastne, ani nemal na čo spomínať. Mal presne určený harmonogram. Ráno vstal, išiel do kúpeľne, umyl sa, vyčistil si zuby, vlasy učesal presne podľa predstáv matky. Bol jedináčik. V bohatej rodine, ktorú susedia nazývali „zazobanou„. Sadol si k stolu, kde im pomocnica v kuchyni, tak ju aspoň nazývala mama, priniesla raňajky. Aj tie boli podľa predpisu. Čerstvé pečivo, maslo, džem, med, hrianky, mlieko, čaj, biela a čierna káva. Koľkokrát by si bol dal radšej pečenú slaninu alebo praženicu či „škvarenicu„, ako ju nazýval spolužiak Mišo. Veľmi mu závidel. Skoro všetko. Nenávidel vyžehlené nohavice a naškrobenú košeľu, v ktorej trpel celé vyučovanie. Neznášal hodiny klavíra, kde ho mučila stará vysušená Gertrúda. Jej ruky mu pripadali ako hrable. Samozrejme nikdy jej to nepovedal. Aj hlas mala akoby prichádzal zo záhrobia. Ale s klavírom to vedela, to musel uznať. S odstupom času skonštatoval, že bola vlastne chudera. Ak mala viacero takých žiakov ako on. Očividne ho hra na klavíri nezaujímala. Musel však poslúchnuť rodičov. A ona si zasa takto zarábala na živobytie. Isto vedela, že sa z neho nikdy nestane žiaden hudobný virtuóz. Ale rodičia si zakladali na tom, že majú doma hudobníka. Keď bola nejaká oslava, musel ich synáčik voľačo zahrať. Na Vianoce tradične hrával koledy. Možno mal predsa len aký-taký hudobný sluch. Zdalo sa mu totiž, že hrá otrasne. Rodinným príslušníkom však vyhŕkli slzy a nadšene tlieskali. Akoby detstvo ani neprežil. Nespomínal si takmer na nič, čo by ho bolo v tých časoch potešilo. Keď zopárkrát nešiel ku Gertrúde, ale zahral si s chalanmi zo školy futbal, bola doma hotová pohroma. Závidel niektorým spolužiakom ich život. Na desiatu si síce nosili chlieb s masťou, no jemu sa zdal skvelý. Pomocnica Lujza mu každé ráno vložila do aktovky chlieb alebo sendvič s maslom a salámou alebo rožky natreté rôznymi paštétami. On sa ich však s radosťou zbavil. Potom prišla stredná škola. Pre gymnázium sa opäť rozhodli jeho rodičia. Poslúchol. Chceli mať z neho vysokoškoláka a potom lekára. Na strednej škole si už nepripadal taký „vystrčený„. Boli tam deti podobných rodičov ako mal on. „Zazobanci„. Na začiatku mu Mišo, Jožko i ďalší spolužiaci, ktorí mu nosili chlieb s masťou, chýbali. Musel si však zvyknúť, prispôsobiť sa. Bolo mu ľúto za prvou školou. V tejto sa cítil, akoby ho navliekli do úplne inej kože, v ktorej sa nemôže pohnúť. Pretrpel ďalšie štyri roky. Keď si spomína na údajné študentské časy, nič čo by mu zahrialo srdce, nepocítil. Mal v podstate všetko, čo chcel aj čo nie. Keď zmaturoval, rodičia mu kúpili auto. Ani nevie, či ho potešilo. Bol zvyknutý, že ani nemusí o nič prosiť, dajú mu všetko. Čudoval sa, ako sa ktosi dokáže radovať z nejakého darčeka. Nikdy nič také nezažil. Keď chodil do „základky„, raz mu Mišo nadšene opisoval, že mu otec kúpil udicu. Vraj musel na ňu zarobiť na „fuškách„. Aj keď vedel, o čo ide, nerozumel tomu, že niekto má takú robotu, kde slabo platia. Jeho otec mal peňazí koľko chcel. „Z jednej koruny dokážem za minútu vyrobiť stovku,„ hovoril. Keď bol malý, myslel si, že má na to nejaký stroj. Až keď podrástol, vedel, že otec hovorí „obrazne„, no výsledok bol v podstate ten istý. V spomienkach sa preniesol na vysokú školu. Vybral si medicínu. Podľa životného harmonogramu vypracovaného jeho rodičmi. Učil sa tak, aby neurobil hanbu. Veď čo by na to povedali snobskí priatelia ich rodiny. Matka by sa utrápila, otec by sa možno nemohol sústrediť na prevýrobu korún na stovky. Julka mala krásne hlboké oči. Pochádzala zo šiestich detí. Nemohol pochopiť, ako sa vlastne dostala na vysokú školu. Veď za všetko sa vždy platilo a jej matka, vdova, peňazí nemala. Postupne sa dozvedel, že ako mimoriadne nadaná žiačka dostávala už na strednej škole štipendium a rovnako tomu bolo aj na vysokej škole, akurát taxa bola vyššia. Nikdy sa nesťažovala, že jej chýba na to či ono. Veľmi sa mu páčila. Zdalo sa, že aj on jej padol do oka. Brával ju na diskotéky. Keď prišiel čašník, vždy vytiahla svoju peňaženku a chcela si svoje nealko zaplatiť sama. V tomto ju nechápal. Ostatné boli iné. Nerozumel tomu. Nerozumel ani svojmu životu. Dnes mohol konštatovať, že si ho totálne zbabral. Keď Julka, ktorá čakala s ním dieťa, hľadala uňho oporu, nedokázal jej pomôcť. Nevedel. Nechcel si narušiť svoj harmonogram. Dozvedel sa, že doštudovala, o dieťa sa jej v tom čase starala matka. Julka ho nikdy neprišla o nič prosiť. Nevedel, ako sa má zachovať. A tak neurobil nič. Rodičia nad ním viseli ako Damoklov meč. Nedokázal im povedať nič o vnúčati. O svojom synčekovi nepovedal nič ani svojej snúbenici, terajšej manželke. Bola z podobnej rodiny, akú mal on. Jedináčka, s uhladenými spôsobmi. Aj ona akoby voľakedy prišla o srdce. Čisté, priezračné, aké dokážu mať len deti. Keď ho niekto „zabije„, už len ťažko ožije. So ženou deti nemali. Sedel na lavičke a dúfal, že jeho synček, o ktorom veľa nevedel, má „zdravé srdce„. Zrazu sa mu zazdalo, že mu to jeho fyzické akosi rýchlejšie začalo biť. Že by sa predsa len dal nájsť liek? V podvedomí tušil, aká medicína by pomohla. V mysli sa mu vynorila Julka a jej drobné rúčky, ktoré vyťahovali peňaženku, keď si chcela zaplatiť svoju limonádu. Iveta Hažíková