á Štefánikovho vraha
Bol veľkým národovcom. V jednom z listov
napísal: „Konám horlivo svoju povinnosť
na fronte, aby som robil česť slovenskému národu.„
Milan Rastislav Štefánik, známy ako astronóm, politik, vojak. V prvom rade však ako osobnosť,
na ktorú sa nezabúda...
Rovnako ako iné národy, aj slovenský má svojich hrdinov. Takým je aj veľký bojovník za oslobodenie slovenského národa, generál Milan Rastislav Štefánik. Svojimi skutkami a obeťami najlepšie preukázal svoju lásku k vlasti. Ani dlhoročná zámerná nevšímavosť nevymazala nehynúcu pamiatku na tohto človeka.
Rodinný album rodiny Kasajovcov z Čadce je veľmi bohatý. V našich novinách sme uverejnili už desiatky historických fotografií. Rovnako aj reportáž o Gejzovi Antonovi Mravcovi, vojenskom pilotovi z Čadce. Bol zaradený do Leteckého pluku 3 generála letca Milana Rastislava Štefánika, ktorého duch a tradícia boli v posádke priam posvätné. Aj Gejza bol náruživým fotografom. V rodinnom archíve je uchované veľké množstvo fotografií jeho kamarátov a kolegov – letcov. Časté sú aj poznámky písané jeho rukou na rube fotografií, kedy a kde dotyčný pilot zahynul. Pani Oľga Kasajová spomína, že keď bola malá, prezerali si s tetou Marínou /sestra G. A. Mravca/ tieto staré fotografie. Teta zostala potichu a potom povedala: „Jeden z nich je Štefánikov vrah. Niekedy vám ukážem ktorý„. Žiaľ, už neukáže. Ako hovorí O. Kasajová, prešiel čas, fotografie sa dlhšie neprezerali a oni na jej prísľub zabudli. A teta medzičasom umrela. Svoje tajomstvo si odniesla do hrobu. Okrem týchto fotografií sa v ich rodine s priam pietnou úctou brala do rúk iná snímka generála Štefánika niekoľko hodín po smrti. Ako väčšine vtedajších letcov, ani Gejzovi nebol dopriaty dlhý život. Zahynul spolu so svojím veliteľom 2. mája 1933 pri nácviku leteckej prehliadky poriadanej každoročne v deň zostrelu Milana Rastislava Štefánika. Mal len dvadsaťpäť rokov. Jeho pozostatky ležia v starej časti mestského cintorína v Čadci. Pomník zdobil okrúhly mosadzný letecký znak, ten však vandali koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia ukradli. Gejza Anton Mravec bol prvým profesionálnym letcom pochádzajúcim z Kysúc. V žiadnych análoch sa však táto skutočnosť nikdy nespomenula...
Milan Rastislav Štefánik
Curiculum vitae
Bol synom evanjelického farára, obetavého národovca. Narodil sa 21. júla 1880 v Košariskách pri Brezovej. Už ako stredoškolák ho pre jeho národné presvedčenie dvakrát vyhodili zo školy. Odňali mu právo na štúdium, preto v štúdiách pokračoval až v Šoproni. Zmaturoval s vyznamenaním v Sarvaši. Po maturite sa zapísal na pražskú univerzitu. Z Prahy odišiel na štúdium do Zürichu, potom do Milána. V tom čase bol už Štefánik známy ako odborník v astronómii. Štúdium v cudzine mu otvorilo ďalšie cesty do sveta. V roku 1904, keď sa vrátil do Prahy, zložil doktorát z filozofie. V roku 1905 sa zoznámil so slávnym astrofyzikom Janssenom z Mendony. Tento starý učenec ho prijal do svojej hvezdárne, kde začal svoju vedeckú činnosť na astronomickom poli. Ako 25-ročný ochorel na ťažkú žalúdočnú chorobu, ktorá ho sprevádzala po celý život.
Neúnavný cestovateľ
Po skončení štúdií M. R. Štefánik pracoval v astronomických laboratóriách Meudon pri Paríži. Šesťkrát vystúpil do hvezdárne na Mont Blancu. Uskutočnil expedíciu do Turkestanu, kde študoval zatmenie slnka. Kvôli výstavbe hvezdárne podnikol cestu do severnej Afriky. Cestoval aj na Tahiti pozorovať Halleyovu kométu. Tam postavil tri meteorologické stanice. Navštívil ostrov Vavau, Cookovo súostrovie, Nový Zéland i Austráliu a neskôr i Brazíliu. V roku 1913 navrhol vybudovať bezdrôtový telegraf v Pacifiku a podarilo sa mu získať preň súhlas ekvádorskej vlády. Cestou do Ekvádoru ešte stihol zriadiť v Maroku observatórium. Štefánikovo meno bolo veľmi známe. Jeho štúdie o slnku a kométach ho preslávili po celom svete. Po Janssenovej smrti sa stal riaditeľom hvezdárne na Mont Blancu. Okrem spomínaných ciest absolvoval aj astronomické pozorovania v Španielsku a v Turkestane. Na spiatočnej ceste navštívil Moskvu a Petrohrad. V roku 1908 podnikol cestu do Talianska, na Sicíliu. Pre štúdium Halleyovej kométy založil observatórium na Tahiti. Zúčasťňoval sa mnohých kongresov o Slnku. V roku 1913 ho francúzska vláda poverila dôležitým diplomatickým a vedeckým poslaním v Ekvádore.
Mal talent na jazyky
Hovorí sa, že koľko rečí ovládaš, toľkokrát si človekom. Štefánik ovládal viacero cudzích jazykov. Svoje vedecké práce napríklad písal vo francúzštine a v taliančine. Ktovie, koľko kútov sveta by bol ešte zbrúsil, no nepríjemná choroba mu strpčovala život. V roku 1914 sa podrobil ťažkej operácii žalúdka v meste Angers. Keď vypukla prvá svetová vojna, hoci bol ešte ťažko chorý, vstúpil ako dobrovoľník do francúzskej armády. Nastúpil ako jednoduchý vojak k letectvu. Jeho skúsenosti priniesli opäť svoje ovocie. Hneď na seba upozornil znalosťou meteorológie. Na jeho návrh zaviedli na celom fronte novú organizáciu poveternostných pozorovaní.
Letec Štefánik
nepatril k pasívnym účastníkom. Po niekoľkomesačnom výcviku sa zúčastnil na bojiskách aktívneho boja. Za viaceré zásluhy ho čoskoro povýšili na dôstojníka francúzskej armády. Ako odvážny hrdina získal v histórii letectva veľkú slávu, úctu a sympatie svojich predstaviteľov. Obľúbil si ho aj veľký generál Foch, v ktorého armáde Štefánik bojoval.
Jeho odvaha
sa ukázala najmä na fronte pri Arrase. Realizoval tam niekoľko odvážnych letov nad povestným nemeckým „labyrintom„. Hovorí sa, že raz za veľkej búrky, keď sa žiadny letec neodvážil letieť, on nehľadel na nebezpečie, vzlietol. Z výšky sa mu podarilo zistiť veľké prípravy nemeckého vojska na boj. Upozornil francúzsku armádu a táto sa včas pripravila na zmarenie nemeckých plánov.
V lete 1915 ho poslali
ako leteckého poručíka do Srbska. Odtiaľ priniesol na poškodenom lietadle do Talianska správu o zúfalej obrane Srbov a ich porážke. Raz pri takomto prieskumnom lete nad albánskym pohorím sa lietadlo so Štefánikom zrútilo. Utrpel ťažké vnútorné zranenie. Napriek podlomenému zdraviu pri najbližšej príležitosti preletel Albánske hory a spustil sa do neďalekej Valony. Aj tu ho čakalo nemilé prekvapenie. Talianski vojaci z prílišnej opatrnosti spustili na jeho lietadlo paľbu, pretože si mysleli, že je nepriateľské. Vtedy sa zachránil pred istou smrťou iba svojou duchaprítomnosťou. Rýchlo klesol k zemi, kde ho obklopili talianski vojaci. Spoznali ho a potom radostne vítali. Ledva stačil napísať správu o ústupe srbského vojska. Vnútorné zranenie ho celkom vyčerpalo. Ale aj táto krátka správa preukázala generálnemu štábu francúzskeho vojska veľkú službu. Celá solúnska výprava by bola inak padla do pasce nemecko-rakúskeho vojska. Takto bol postup výpravy zastavený. Vojsko sa opevnilo neďaleko mora, a tak sa zachránilo. Za túto službu počas srbského ústupu dostal Štefánik zlatý rad Miloša Obiliča.
Z Valony sa dostal
do Talianska, kde sa mal podrobiť operácii. Ušiel však z nemocnice a z Ríma odcestoval do Paríža, pretože chcel zavčasu informovať vplyvných francúzskych činiteľov o hroznej situácii ustupujúcej srbskej armády. Až potom sa dal operovať. Operácia sa síce podarila, ale pacient bol zoslabnutý a trpel bolesťami. Nič ho však neodradilo od toho, aby pracoval ďalej na oslobodení svojej vlasti. V tom čase M. R. Štefánik patril medzi najvýznamnejších diplomatov svojej doby.
Jeho „osobnosť„
sa zaslúžila o to, že v roku 1916 francúzsky minister Briand svojím prehlásením o francúzskej sympatii k samostatnosti československého štátu značne prispel k nášmu zahraničnému hnutiu. V tom istom roku sa Štefánik usiloval v Taliansku nakloniť vládu a iných významných činiteľov pre myšlienku našej samostatnosti. Od talianskej vlády vymohol oslobodenie našich zajatcov a neskôr vytváranie nášho vojska. Dňa 25. augusta 1916 prišiel ako poručík francúzskej armády do Ruska. Generál francúzskej misie Janin ho predstavil hlavnému veliteľovi ruských vojsk generálovi Alexejovi, na ktorého urobil dobrý dojem. Dovolil mu odcestovať do Kyjeva, kde ho už očakávali, aby zjednotil jednotlivé československé združenia. Na Štefánikovo naliehanie a na jeho návrh bola potom vydaná kyjevská rezolúcia: „Česi a Slováci chcú sa vyslobodiť z jarma maďarského a nemeckého a prajú si vytvoriť slobodný štát...„ Táto rezolúcia a dohoda o svornosti podráždili ruské úrady. Po docielení spomínanej dohody odcestoval Štefánik do Rumunska. Tam ho čakalo milé prekvapenie. V Bukurešti ho francúzske veliteľstvo povýšilo na kapitána. Dňa 9. januára 1917 je Štefánik znovu v Rusku. Svojou príťažlivosťou, inteligenciou a jemnosťou si získal sympatie ruského generála Gurku, ktorý mu navrhol udeliť vyznamenanie „Kríž svätého Vladimíra„, ktorý aj dostal. V Rusku ho niekoľkokrát pozvali k cárovi Mikulášovi II., s ktorým viedol dlhé rozhovory o túžbach našich národov po slobode. Tri dni po vypuknutí ruskej revolúcie Štefánik odcestoval do Ameriky, kde sa stretol s T. G. Masarykom. Potom znovu odišiel do Francúzska, kde vyjednával s francúzskou vládou o československej samostatnej armáde, ktorej povolenie bolo potvrdené vydaním dekrétu prezidenta francúzskej republiky 19. decembra 1917.
Na jar v roku 1917 prijal
funkciu podpredsedu Česko-slovenskej národnej rady v Taliansku. Jeho známosti a nesporne aj vplyv jeho snúbenice markízy Julie Benzoniovej, ktorá bola neterou kráľovnej, pomohli Štefánikovi v jeho ďalšej práci pre oslobodenie našej vlasti. Takže už v apríli boli podpísané vzájomné zmluvy o zriadení československého samostatného vojska v Taliansku. V lete toho istého roku už v hodnosti generála francúzskej armády odcestoval zasa do Ameriky. Odtiaľ mal ísť do Ruska na Sibír, Aby spolu s generálom Janinom, hlavným veliteľom našich légií vo Francúzsku, pomohol zorganizovať légie aj v Rusku a pripraviť ich odchod do Francúzska. V tomto čase bol jeho zdravotný stav veľmi zlý. Takmer nevstával z postele a preto ho T. G. Masaryk a generál Janin navštevovali v jeho byte, kde sa radili o vtedajšom položení našich národov. Štefánik aj napriek podlomenému zdraviu a bolestiam myslel na svoj národ. Pozbieral všetky svoje sily a 17. septembra 1918 odcestoval cez San Francisko do Vladivostoku, kam dorazil 16. novembra. Cestou navštívil Tokio a Jokohamu, kde ho prijal vtedajší panovník Mikadom. V tom čase bola Československá národná rada uznaná spojencami za vládny orgán Československej republiky.
Od generála Janina
dostal Štefánik 14. januára 1919 francúzsky kríž Čestnej légie. V apríli 1919 je zasa v Taliansku. Odtiaľ sa vracia lietadlom do vlasti. Tragický pád jeho lietadla 4. mája 1919, pri ktorom zahynul, zostane pravdepodobne trvale záhadou (väčšina indícií smeruje k atentátu, ale niektorí nevylučujú ani nešťastnú náhodu). Podľa všetkého bol by presadzoval rovnocenné postavenie Slovenska s Českom.
Tomuto človeku sa dostalo
veľkých uznaní od najpoprednejších svetových politikov vtedajších čias. Za všetky jeden citát : „... smrť zbavila svet jedného z najlepších mužov„. Jeho pamätník na Myjave je zaradený v zozname pamätníkov UNESCO. Jeho sochy sú vo Washingtone a v Paulhane, Quite, Ekvádore, Padove v Taliansku a v brazílskom meste Passa Quatro má pamätné tabule. Posledný pamätník mu odhalili v roku 1997 v Paríži, kde pekné námestie nesie jeho meno. Medzinárodná astronomická únia v Cambridge nazvala jednu planétku po Štefánikovi. O jeho živote a význame vyšlo viac desiatok kníh a mnoho článkov.
Zrejme je oprávnená výčitka
Francúzov, že nepoznáme dobre nášho hrdinu. Poznáme údajne len konečné výsledky jeho veľkých úsilí, menej sú nám však známe pozadia jeho úspechov. Historikom, životopiscom sú k dispozícií len dokumentácie, tlač, publikácie v archívoch, múzeách a knižniciach. Faktom je, že M. R. Štefánik svoje výskumné, diplomatické a vojenské úspechy dosahoval ako francúzsky občan pod patronátom francúzskej vlády a vojenského velenia, prenášaného aj na velenie spojencov. Preto najkvalitnejšie informácie o jeho zahraničnom pôsobení sú uchované predovšetkým vo francúzskych vládnych a vojenských archívoch. Odhliadnuc od viac či menej zaručených informácií, pre Slovákov je M. R. Štefánik osobnosťou, ktorá si zaslúži úctu a obdiv.
Iveta Hažíková
(použité informácie z Národného kalendára 1995 a publikácie Slovenskí rodáci svetu)
Foto: archív Ivana Kasaja z Čadce
