ce. Aj teraz si však jasne spomína na slová pána učiteľa. Keď sa dozvedel, že si so spolužiakmi prilepili fúziky, aby sa dostali do kina na film, ktorý bol určený dospelým, povedal: „Deti moje, je to taký kolotoč. Chceli by ste posunúť čas, aby ste boli rýchlejšie dospelými. Ale príde chvíľa, keď by ste to chceli opačne.„ Pán učiteľ mal vždy pravdu. Aj v tomto prípade nebolo tomu inak. Čo by dal teraz za to, keby sa mu vrátila mladosť. Bol vtedy zdravý a mocný. Na dôvažok celkom k svetu. Aj preto nemal núdzu o dievčatá. Boli to iné časy ako teraz. Presne si pamätá, ako pozval Jarku prvýkrát do kina. Bola to prekrásna blondínka s modrými očami. Položili si na kolená kabáty a chytili sa za ruky. Nič krajšie dovtedy nezažil. Prešiel dosť dlhý čas, kým mu dovolila, aby ju pobozkal. Bola to iná doba ako dnes, keď sa mladí verejne bozkávajú na ulici. Prvé kontakty mali vtedy svojské čaro. Chlapec sa vedel z takéhoto postupného dobýjania srdca dievčiny tešiť a platilo to aj opačne. Ferove myšlienky prerušil štekot Haryho. Tohto vlčiaka zdedil po susedovi, ktorý zomrel pred dvomi mesiacmi. Kvárila ho rakovina. Vedel, že tu dlho nepobudne, a tak ho poprosil, aby sa postaral o psa, keď už tu nebude. Mal ho desať rokov a bol jeho najvernejším priateľom v starobe. Nepohol sa od neho ani na minútu. Keď sused skonal pod jabloňou, Hary prišiel k Ferovi, poťahal ho za nohavice a utekal pred ním do záhrady, aby ho priviedol k svojmu pánovi. Splnil sľub, ktorý dal susedovi a Haryho si nechal. Bolo mu ho ľúto. Pes si ťažko zvykal na to, že mu pán naveky odišiel. Fero bol rád, že tu vlčiak zostal. Aj on bol sám. Syn Peter pracoval ako lekár v Afrike. Jarka ho opustila pred dvomi rokmi. Poškriabal Haryho za ušami a opäť sa ponoril do myšlienok. Pred očami sa mu vynorila svadba. Nevesta bola prekrásna. Biele šaty, závoj a kytica orchideí v rukách urobila z Jarmily princeznú. Aj keď nebol samoľúby, musel priznať, že celkom k nej pristal ako princ. Napokon, dievčatá už pred svadbou šepkali jeho milej do uška, že si berie „štramáka„. Potom sa posunul v spomienkach na minulosť dopredu. Videl šťastne sa usmievajúcu ženu, ktorú prišiel navštíviť do nemocnice a sestrička mu ukázala Petríka. Toto mrňavé červené stvorenie mu úplne zmenilo jeho dovtedajší život. Už nemyslel na dvoch, ale troch členov rodiny. Petrík sa pre neho stal celým svetom. Bol pyšný, keď s ním išiel po ulici a všetci mu hovorili, ako sa na neho podobá. Nepoznal väčšie šťastie, ako keď ráno prišiel k nim do postele a pritisol sa k jeho tvári. Cítil, čo znamená rodina a ľutoval všetkých, ktorí nezažili to krásne teplo, ktoré obleje celé vnútro, keď sa privinie k nim dieťa. S pocitom, že sa mu nemôže nič stať, pretože otcova hruď, jeho ruky a srdce sú bezpečným prístavom. Hary pootvoril oči a zakňučal. „Asi sa mu snívalo o jeho pánovi,„ pomyslel si Fero a podal psovi misku s fazuľovicou, v ktorej bola hojne zastúpená klobása. Hary však očividne nemal chuť na jedlo. Obrátil hlavu nabok a zasa privrel oči. Fero mohol opäť začať s retrospektívou. Nevedel pochopiť, prečo sa dnes mladé páry tak rýchlo rozvádzajú. Za celý spoločný život sa s Jarkou takmer nepohádali. Nebolo to kvôli tomu, že by bol pod „papučou„ a vo všetkom jej ustúpil, aby bol pokoj v rodine. Asi nad nimi bdela Šťastena. Vo všetkom si výborne rozumeli a dopĺňali sa. Aj na výchovu dieťaťa mali spoločný názor. Všetci im závideli, aká sú skvelá dvojica. Keď pýtali od nich recept na šťastné manželstvo, len sa zasmiali a povedali, že vôbec neexistuje. Buď si dvaja ľudia rozumejú a ich spolužitie je šťastné, alebo je tomu naopak, a potom nemá zmysel. Ferovi vypadla slza. Keby sa nebolo to ich vydarilo, nemal by dnes na čo spomínať. Peter vyštudoval za lekára. Keď dostal ponuku odísť s rodinou do Afriky, prišiel sa s rodičmi poradiť. Už predtým ho lákalo pomáhať tým najchudobnejším. Keby sa nebol oženil, ktovie, možno by sa stal misionárom. Neboli proti. Vedeli, že tam bude šťastný. Ferovi opäť vytryskli slzy. Spomenul si na posledné dni s Jarkou. Aj ju postihla pliaga menom rakovina. Odrezali jej obidva prsníky. Pre neho však bola stále tou najkrajšou pod slnkom, aj keď ona sa pre svoj handicap veľmi trápila. Snažil sa jej pomôcť ako najlepšie vedel. Lieky, chemoterapia, ani operácia nepomohli. Keď v ten posledný deň sedel pri jej lôžku, chytila ho jemne za ruku. „Pamätáš, ako to bolo po prvýkrát v kine?„ Akoby si nepamätal. Nežne ju pobozkal. Bude si to pamätať po celý zvyšok života. Hary hlasno zazíval. Otvoril najskôr jedno, potom druhé oko a s chuťou sa pustil do fazuľovice. Iveta Hažíková
