Ondrej Zimka,
akademický maliar
Narodil sa 29. 11. 1937 v Turzovke v Hlinenom. Tu prežil detstvo. Maturoval na škole dôstojníckeho dorastu letectva v Kremnici. Pracoval na píle v Turkove. Kde tie časy sú??? Navštevoval prípravku Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. V roku 1964 absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave u prof. P. Matejku a prof. J. Chovana. Samostatné výstavy mal viackrát v Bratislave, v Čadci, v Banskej Bystrici, vo Zvolene... takmer po celom Slovensku (neviem o Turzovke).
Slovenské výtvarné umenie reprezentoval na výstavách v Brne, v Sofii, Tallinne, Vilniuse, Budapešti, vo Viedni, v Sydney, Ľubľane, v Moskve, Komárne, i v Berlíne, v Havane, i vo Varšave, Drážďanoch, Bologni i Ankare...
Cien i odmien získal viacero : Cenu vydavateľstva Mladé letá za ilustráciu ku knihe M. Hranku: Furko a Murko. Poklona mu bola udelená za ilustrácie ku knihám Ľ. Feldeka Zelené jelene, Rozprávky na niti. Odmena na výstave Svet karikatúry v Moskve. Viacero cien za plagáty a filmy pre deti.
Počul som, že milým ocenením pre neho je úprimný stisk ruky. Ondrej Zimka, Kysučan, Slováčisko. Človek. Náš.
Miško, počkaj, neplač,
o chvíľu pôjdeme – chlácholí matka neposedného uplakanca. Kysucká knižnica v Čadci. Mladá žena priniesla zapožičané knihy. Jej syn neposedník ju stále plačom dobiedza a vyrušuje. Upozorňuje nezbedného predškoláka, že si vyberie nové knihy a pôjdu domov. Nech si sadne a počká chvíľu. Pohladí chlapca, aby sa utíšil a odchádza si vybrať nové čítanie. Keď sa vráti, chlapca niet. Jej obavu a starosť utíšia po hodnej chvíli synove slová: -Chytil som Ježibabu za nohu. Mama, poď sa pozrieť... – a ťahá mamu za ruku do Rozprávkovej izby.
Vonia človečinou
O Ondrejovi Zimkovi sa toho napísalo veľa. Možno ešte viac povedalo i nepovedalo a ...
Netreba však písať alebo vravieť. Myslím si, že stačí vidieť. Mať otvorené oči, usalašiť sa, položiť srdiečko na dlaň a rozjímať. Za mihalnicami sa začne odvíjať film detstva. Ožívajú príbehy, sny sa stávajú skutočnosťou a z veľkého strašidelného čerta sa stane malý roztopašný čertík a z huňatého medveďa milučký macko... Vieš, že obraz vraví. Vedieť sa dívať na svet. Umenie každodenných dní, ktorému sa učíme celý život. Klobúk dolu pred tými, ktorí sa vedia dívať, mať otvorené oči, dušu a hlavne srdce... Úprimný detský pohľad je neopakovateľný a predovšetkým nenahraditeľný. V každom z nás sa skrýva kus dieťaťa. Poväčšine ten šťastnejší kúštik života človeka, ku ktorému sa bez rozdielu každý i ten najtvrdší tvrďas potajomky, s neopísateľným zachvením srdca veľmi, veľmi rád potichučky vracia.
A takémuto „móresu„ sa niekde Ondrej Zimka priučil. Nie je to remeslo. Je to skôr dar. Je to semienko, ktoré je veľmi poriedko sadené.
Tiché pozvánky Zimkových obrazov
Zastaviť sa, odtlačiť problémy všednosti nabok, zadívať sa, pookriať, vidieť na obraze to, čo nikto iný a pritom... Už ťa mám, hovorí si obraz, zamrmle autor, pripojí sa myšlienka i inšpirácia a ty sa dívaš, dívaš, dokonca aj pozeráš a okukuješ, potajomky i ohmatáš. Cítiš sa dobre, príjemne, na sekundičku si i zasnívaš, tak, aby to nikto nezbadal. Neuvedomíš si, že to je práve to. To je Zimka, kúskom seba na obraze. A tu si neviditeľne podáte ruku. Stávate sa spriaznenými detskými dušami, detskými bytosťami, ktoré môžu všetko: lietať, snívať a vidieť v minulosti spoločne s budúcnosťou vo vrecku...
Ďakujem za každé nové ráno
Kedysi to povedala jedna žena. Úcta k životu. Vtedy možno ani netušila, že až tak veľa pravdy sa skrýva v tých niekoľkých slovách. A je veľkým kumštom tieto slová prevteliť v abstraktnú realitu. Zaujať. Buchnúť do vedomia človeka so slovami, počkaj, pozri sa, vnímaj, poteš sa...
Dokázať človeka osloviť v uponáhľanom dnešku je viac ako umenie. Dokonca presvedčiť ho, aby si povedal: počkaj, chvíľa. To je prinajmenšom kumšt. Vtedy víťazí tvorca. Svoju myšlienku položenú do tvarov a ilúzií, právd i sebaklamov, no predovšetkým svoju, vlastnú, nefalšovanú predhodí nahú na ulicu posúdenia, obzerania, špekulácií, debát i vnútorných nenásytností. Autor je neprítomný. Telesne. Oslovil múdrosťou či naivitou, kompozíciou, hrou farieb... Jednoducho symbolicky pomykal plecom osloveného a povedal mu: - no tak pozri sa, čo povieš. Rozumieš tomu, nerozumieš. Na tom ani tak nezáleží...
Oslovený povie: tá čiara sa mi pozdáva, tie kontúry mi niečo pripomínajú... a tá červená je taká teplá a z tej modrej ma až mrazí...
Niekto zas daj mi pokoj. Alebo...
Život v sne mladosti
Zimkovské pohľady sú neopakovateľné. Možno sa nedajú ani kopírovať. Sú také veľavravné. Majú nevyspytateľnú výpoveď.
Na komíne sedí babka, koník sa pasie na strome a deti ženú husi na oblakoch. Hric sa v lete ide kúpať, dedkovia sa v podkolienkach korčuľujú. Krava Rysuľa má krídla, susedova posteľ poletuje, perina je ustlaná na zemiačnisku, učiteľka má štyri uši, bicykel má namiesto kolies topánky, kocúr má na hlave chvost, Jánošík s dvomi hlavami má aj valašku. Inde zas sa vinie rebrík do oblakov, záletník má krídla a strýko má fúzy zo smrekov. Vdovica ide rýchlym krokom a okolo Kocurkinej chalupy susedky lietajú. Jar má jarininé vlasy a pačesy a v jeseni susedovie starkí odlietajú na obilnej kose. Milé sú strašidlá na každý deň a neopísateľný je i blesk z čistého neba...
Vinš
Môj kamarát Peter Holka, spisovateľ, mal kedysi prečítanú prvú poviedku v rozhlase. Pozval ma k sebe. Počúvali sme nahrávku. Pekné. Čítal som ju celú. Hlas herca slovo oživilo, potom mi s radosťou ukázal zarámovaný list. Obsah ani nebol tak dôležitý ako úprava. Vlastnoručný vinš Ondreja Zimku. Veľká pochvala. Vinš, ktorý taktiež pomohol vzklíčeniu. Pokropil úrodnú myseľ.
Šuškanda
Máš Zimku. Áno? Mám na výšku 65 x 40 centimetrov. V Antiku v Žiline mali Zimku 16 cm na 16 cm na 145 cm. Tie farby červenej – všetky druhy. Do obývačky si ešte kúpim jedného na výšku. Jeho zima je bohovská... Áno a je biela...
Páči sa mi rozprávková sieň v Kysuckej knižnici. Je nevtieravá, milá... Aj dvere sú akoby domácke. Zimkove brnkanie na strunu fantázie.
Detstvo
V belasých časoch mladosti sa motúzy zimných večerov splietali a rozplietali medovo dlho. Lúčom, čo zakadil izbu do podoby kadžoka, sa už svietilo. Petrolej sa kupoval a veľmi šanoval. Ako predpotopný televízor blikotal šporák a po stenách tancovali starosvetské tance, oživené legendy a rozprávky. To babka rozbalila batôžtek príbehov a rozprávaní „za onoho času„, ktoré si, okrem zopár urvísk, švíkov lesa a rolí, priniesla ako výbavu... spomína Turzovčan Ondrej Zimka. V kúzle emócií ukazuje, pripomína, uvoľnuje rozlet myšlienok a z diváka urobí nepriamo spoluautora svojho diela.
Zimka mi pred 11 rokmi
povedal:
„Nesmieme zabudnúť na slovenských predkov, ktorí nám svietia ako majáky v modrej minulosti. Hlavne pustiť sa do roboty, bude stále vzácnejšia, aj ja by som mal radšej maľovať ako rozprávať...„ Slová, ktoré akoby vyriekol včera. Pri pohľade pred seba netreba zabúdať na seba, ani na tých..., ktorí boli radi pred nami.
Hovorí sa o ňom, že stvárňuje mýty, legendy – vytvára ich, hľadá pravdu, múdrosť, spravodlivosť, hrdinstvo, odvahu a lásku. Má schopnosť vyjadrovať sa v rozličných výtvarných disciplínach. On ako maliar, karikaturista... je neúnavným hľadačom nového výrazu, ktorý je blízky predovšetkým jemu a častokrát i nám.
Chyťme Ježibabu za nohu
Nájdime odvahu chytiť Ježibabu za nohu. Nechajme uschnúť slzy. Utrime si často zbytočne zapotené čelo a hlavne poriadne otvorme oči. Zažehnajme obavu, postavme sa akémusi všadeprítomnému strachu, ktorý nám podvedome ruší sny. Prebuďme sebavedomie a nebojme sa pomyselne chytiť i tej Ježibaby. Je čas vyčistiť si zrak a pozrieť sa veciam, problémom... rovno do očú. Nájdime v sebe možnosť pohľadu na vec, ktorý nám tú kontúru ozrejmí. Nájdime v niečom to nutkanie, ktoré vie prebudiť, zreálniť pohľad a podnietiť sen. Učme sa nielen klopiť hlavu, ale ju i niesť. Skúsme. Nebojme sa chytiť tú svoju Ježibabu za nohu a buď... jej láskavo povedať, veď si moja, alebo trošku vzdorovito: tu som. Maestro náš, buď pri tom. Vďaka.
Peter Malicher
Foto: archív