eť v našej krčmičke; reku, porozprávam sa so svojimi kamarátmi o tom, či bude tuhá zima, alebo nie, ale aj o tom, či sa Miazga stretne so svojím vnúčikom... Jednoducho sa tu človek dozvie kde-čo. A pri tej debate sa mi stalo, že moja stará upratovala dom. Vykúrila z neho aj môjho obľúbeného kocúra, ktorý vždy vystihol chvíľku, ako sa mi vyhnúť, a prechádzal sa po kuchyni doslova na labkách. Vždy sa mu podarilo ukryť sa do šuplíkov pod sporák. Vlani si tam dokonca doviedol aj svoju frajerku a priviedli na svet tri mačence. Jedno malo biele uško, druhé malo čierne uško a to tretie bol taký zamazanec – čierne ako uhlie. Chovajú ich moje vnúčatá, tých sa spýtajte...
Ale keď sme už spomínali tých priateľov, na jedného nevie zabudnúť môj sused. Sedeli sme v krčmičke a tam sa rozrečnil: „Mám úžasného krstného otca! Vždy budem naňho spomínať s pocitom, že nám ako deťom strašne veľa dal...„ Môj sused je susedom aj preto, lebo je mojím kamarátom. Nuž a o svojom krstnom otcovi rozprával, že jazdil na Tatre stojedenástke. Tatra stojedenástka bola mohutné vozidlo s rebrami na bokoch krytu motora a vlastne predchádzala ďalším tatrám. Šofér vozidla musel mať mohutné a silné ruky. Jeho krstný otec určite spĺňa tieto parametre, pretože vraj vyriešil na cestách – necestách aj také situácie, ktoré sa mohli skončiť katastrofou. Ale boli aj iné udalosti – napríklad keď padal májový strom s ozdobami, sadol si jeho krstný otec na jeho druhý koniec, aby utlmil pád; ocitol sa na plote s vajcami... Ale to nechajme na druhý raz, vžime sa do situácie suseda. Čo vám ten nenarozprával! Môj sused mal veľmi prísneho otca. Ale krstného otca mal radšej, pretože ho na Tatre stojedenástke povozil po Čadci, Žiline, Bytči, Trenčíne, Trenčianskych Tepliciach... Bol to úžas, ktorý sa možno podarí len raz za života. A môj sused bol vtedy malý chlapec. Mal radšej krstného otca, lebo vozieval po dovtedy neznámych krajoch. Nuž, stalo sa, že jedného dňa ho vyčkával dlho do mrazivého večera na kopci pred dedinou. Chcel sa zviezť. Vedel, že Tatra stojedenástka určite príde. Večerné zore však rozhodlo - čakanie bolo napokon márne. Tatra vtedy neprišla; musela zájsť ďalej, než očakávala jeho detská duša...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
