!
V krčme U troch grošov praskalo drevo v piecke od radosti, že sa dostalo k slovu. Vonku mrzlo, žeby to ani mamuty nevydržali. Dedo Vocetko sa došmajdal práve včas, lebo hriatô už rozvoniavalo. Mal smutný výraz týraného srnca, a tak navnadil atmosféru zvedavosti. – Chlapi, zle je... babka dotrepala do vajndlíka živého kapra! Nuž čo, nič nové pod slnkom, pred Vianocami sú také činy priam vítané. Ibaže kto poznal deda Vocetka, každému bolo jasné, že sa pokúsi kapra šupnúť späť do rybníka, čo by mohlo v rodine vyvolať nevôľu, ba priam príšernú atmosféru. Dedo neznášal pohľad na krv a v živote zabíjal tak akurát čas vysedávaním pod lipou strážiacou krčmu U troch grošov. – Chlapi, za štamprlík mi ho poďte skántriť, bo inak... babka ma vydedí - dodal dedo Vocetko a kopol do seba stakan hriateho akoby vodou zapíjal pilulku proti bolesti srdca. Nikto ani len brvou nemihol. Za štamprlík sa veru nikto unúvať nebude. –Tak pridám dva... nech nejem! – zanôtil Vocetko, ale štamgasti akoby si sedeli na ušiach. Po chvíľke mlčania sa zdalo, že kapor deda Vocetka tieto Vianoce prežije v zdraví a k plnej spokojnosti. Dedo mal na jazyku pollitrík, ale rýchlo sa spamätal. Za pollitrík frndžalice predsa hocikto zabije aj brava! Bol smutnejší ako jeho prvá výplatná páska z minulého storočia. Ale šťastie nechodí po horách! Prifrčal obecný blázon Vinco, aby naplnil dennodenný kontingent a kopol do seba dva deci kofoly. - Čože, kapríka? To ste mali povedať hneď... kúpte deci kofoly a môžete začať vyprážať... – to bolo slovo chlapa. Obaja odišli skoro v objatí, do tej ľútej fujavice a každému bolo jasné, že u Vocetkov bude kaprík rozvoniavať po celej chajde, ale u nich doma bude mať rybacinka prihorkú chuť... a možnože nebude tak chutiť ako po minulé roky...! (vj)
