Medzi týchto šťastlivcov, ktorým sa to podarilo, patrí aj trojica mladých mužov z Makova. Keď sa vlani Peter Pastorek, Mgr. Ján Gašperík a Mgr. Peter Šebest vrátili z výstupu na Mont Blanc, uvažovali, kde stráviť tohtoročnú dovolenku. Pri neformálnej debate padlo slovo Mont Everest. Keďže nie sú profesionálnymi horolezcami na vrchol tejto hory by im výstup určite nikto nepovolil. Rozhodli sa vystúpiť na nejaký primeraný kopec, odkiaľ by bolo dobre vidieť tohoto velikána. Po dôkladnom preštudovaní príslušných máp sa nakoniec rozhodli pre 6189 m vysoký Island Peak. Slovo dalo slovo a začali sa prípravy na náročný vysokohorský výstup. Keď prišiel deň D, vybrala sa trojica fyzicky dobre pripravených chlapov vykonať svoje smelé predsavzatie. Z Makova odcestovali do nemeckého Frankfurtu, odkiaľ pokračovali lietadlom do hlavného mesta Bangladéšu – Dháky. Odtiaľto viedla ich cesta malým športovým lietadlom do Kathmandu. Tu sa zdržali tri dni, aby si mohli vybaviť všetky formality, týkajúce sa výstupu, zabezpečenia šerpov pre výstup na šesťtisícovku. Keď mali potrebné papiere vo vrecku, odleteli do dedinky Lukla, nachádzajúcej sa v nadmorskej výške 2840 m. Potom už nasledoval pochod po vlastných a tento trval celých sedem dní. Denne šliapali s batohmi ťažkými vyše 20 kg, tak päť až šesť hodín. Na siedmy deň sa ocitli v dedinke Gorak Shep, ktorá leží pod Everestom v n. m. výške 5140 m. Potom nasledoval výstup na 5550 m vysoký Kala Patar, odkiaľ mohli vidieť Everest, ktorý bol vzdialený vzdušnou čiarou približne 8 km. Nasledovným trojdňovým pochodom obišli 7861 m vysoký masív Nupce, ktorý sa nachádza pri samotnom Evereste. Na trinásty deň nasledovalo v dedinke Dingbotche stretnutie s dvomi šerpami a nosičom, s ktorými sa dohodli v Katmande. Na druhý deň sa vybrali do základného tábora vo výške 4730 m. Keďže bolo dobré počasie, pokračovali do predsunutého tábora vo výške 5600 m n. m. Tu si naši odvážlivci trochu pospali a približne o druhej ráno sa podujali vystúpiť do cieľa svojej cesty, na vrchol Island Peaku vo výške 6189 m n. m. Vrchol štítu sa im podarilo dobyť okolo obeda. Stanovený cieľ sa teda podarilo splniť, a ako s úsmevom povedal Peter Pastorek, bolo to aj zásluhou pravej kysuckej slaniny, ktorej mali v batohoch celých deväť kilov. S domácou stravou, ktorá sa skladá predovšetkým z ryže, by to asi ťažko dokázali. Ešte v ten deň sa vrátili do Dingbotche. Potom už nasledoval pozvoľný návrat. Trvalo tri dni, počas ktorých sa pochodom presunuli do Lukly a odtiaľ opäť malým športovým lietadlom do Kathmandu. Tu strávili dvojdňový aklimatizačný oddych a keďže mali ešte nejakých 5 až 6 dní čas, rozhodli sa navštíviť Chitwanský národný park, vzdialený približne 200 kilometrov. Je to vlastne džungľa s teplotou okolo plus 30 stupňov a v nej, ako v jedinom mieste na svete žijú jednorohé nosorožce. Tu si najali miestneho sprievodcu, ktorý ich na slonoch povodil po džungli. Bol to, ako vlastne celý pobyt, nezabudnuteľný zážitok. Veď kto by nechcel byť celý mesiac v lone panenskej prírody, ďaleko od precivilizovaného sveta, bez mobilu, televízie a iných „vymožeností“ dnešnej doby. V živote to už tak chodí. Všetko sa raz musí skončiť. Aj cesta našich dobrodruhov dospela k svojmu záveru. Nasledoval už iba letecký návrat domov. Cez Dubai, Rím a Frankfurt, späť do Makova. Hoci sú spomienky na cestu ešte živé, už sa títo milovníci hôr chystajú na nové dobrodružstvo. Ako sami povedali, po roku pauzy sa pravdepodobne vyberú do Afriky zdolať jej najvyšší vrchol Kilimandžáro, alebo na opačnú stranu sveta, niekde na Aljašku. Všetko sa to časom „vyfarbí“. Nech už to bude kdekoľvek, budeme im všetci držať palce a čakať na ich návrat. Dúfame, že opäť prídu a podelia sa s nami so svojimi zážitkami.
Ján Koňušiak
Foto: archív
