veľká bieda. Ovos a jačmeň bol taký nízky, že nesiahal ani mačke po chvost. Čím bola neúroda väčšia, tým bolo jej ničiteľov vrabcov viac ako by sa do krásňanského chotára zošli z celého sveta. Nepomohlo už ani stavanie strašiakov, týchto sa vrabci už nebáli. Gazdovia, aby z úrody zachránili čo sa dá, rozhodli sa vrabcov strašiť búchaním na plechové hrnce a riad a vyháňať ich z ovsa von s oslovením pš, ps...
Niektorí gazdovia sa v krčme rozhodli vrabcov pochytať a vypomstiť sa im zhodením z veže, nech sa skántria – zničia pre výstrahu iným. Rozhodnutie padlo, že akt sa uskutoční na krásňanské hody sv. Ondreja ráno o 9. hodine po malej sv. omši. Štyria gazdovia pod vedením zvonára Košpajca vystúpili na najvyššie poschodie veže, kde sú umiestnené zvony. Na každej strane veže sú okná. „Otvorte okná,„ povedal zvonár. Stalo sa. Zvonár dal príkaz: „Keď klepnem na kraj zvona zvaného Ondrej, zhodíte z veže vrabcov na zem.„ Ozval sa hrubý hlas zvona a gazdovia vrabcov zhodili. Tí však nedopadli na zem, ale začvirikali , čvirik-čviri a rozleteli sa v štyri strany šíreho to krásňanského chotára.
Odvtedy sa datuje prezývka Krásňancom vrabčiari. Niektorí sa na túto prezývku hnevajú. No boli aj takí, čo sa hlásili hrdo k tejto prezývke hlavne keď boli vo svete. Oslovovali sa čvirik vrabec, držali spolu a pomáhali si. Zdokonalili drotársku reč a nazvali ju krpoštinou. Usnadňovala im ťažký život džarkov a krpošov.
Poldín od Rafaja
