ikomu pripomínať. I keď nechtiac zaraďujeme do nej aj vianočné sviatky. Beháme, zháňame. Maličkosti, darčeky, ktorými chceme obdarovať našich blízkych z lásky. Niektorí možno iba zo zvyku – veď to sa predsa patrí! Iní z povinnosti nazývanej často láskou, ktorú pociťujú aj v tento sviatok.
Čo si ľudia zvykli nazývať Vianocami? Dni voľna, dni, keď netreba pracovať, len oddychovať a živiť oči sladkými koláčikmi, kým sa neprejedia, dni, keď sa aktívnejšie schádzame v kostole, alebo dni, keď si (často nie zo srdca) prajeme tie známe – šťastné a veselé?
Všetci poznajú to známe klišé – sviatky pokoja a radosti. Áno, do našich domácností zavíta hosť, ktorý premení celoročnú napätú atmosféru a vyčaruje z nej niekoľkodňovú pohodu. Človek sa ulahodí darčekmi a všetkým, čo k tomu patrí. Ale všetko, čo sa dá kúpiť, je také lacné. Vyberáme, preberáme. Niečo, čím si kúpime na chvíľku rodinný pokoj. Potešíme sa tým, že na nás niekto nezabudol a myslel na nás. Ale zopár dní nezlepí celý rok, keď neraz počuť krik či plač spoza stien domovov. Máme k sebe síce bližšie, ale o chvíľu naša spokojnosť zapadne do stereotypnej cesty, po ktorej každý deň kráčame. Bude nás hriať spomienka, ako nám bolo blízko, alebo nás možno budú hriať aj rukavice a šál, ktorými sme boli obdarovaní (snáď nie odbavení!). Možno preto, že sme sa celý rok nestretli, navštívime teda aj našu rodinu, blízkych, aby aspoň na hodinku pocítili, že nie sú sami, že rodina nesklamala a drží pokope.
Darčeky k Vianociam patria, ale nestali sa neporušiteľným rituálom? Ak ho má odvahu niekto nedodržať, je bláznom. Ako len mohol zabudnúť...! Stačila by maličkosť...! Tak predsa sú tie naše Vianoce len o darčekoch, alebo tu hovoríme – skôr opovážlivo – o materializme či konzervativizme? O tom, čo znamenajú nielen Vianoce, ale aj všedný deň, na to musí prísť každý sám. Kým nenájdeme tú našu odpoveď, nezažijeme skutočné (možno aj 365-dňové) Vianoce.Ivana Labudíková
