iateľov, s ktorými sa už dlhé roky stretávali a spoločne slávili meniny i narodeniny. Pracovali spolu dlhé roky v podniku, ktorý kvôli krachu museli dva roky po revolúcii s ťažkým srdcom opustiť. Aj keď osud každého z nich sa odvíjal iným smerom, nezabudli na tento zvyk. Nespájalo ich už spoločné povolanie, radi sa však videli a vždy si mali čo povedať. Karol bol spokojný. Ešte keď robil referenta v podniku, promptne obvolal Kvetku, Evu, Fera, Paľa, Vila, Eda, Mira a Alicu, aby nezabudli kuknúť do kalendára. Potom sa dohodli, kde sa stretnú a aký darček kúpia oslávencovi. Stále to boli mimoriadne veselé stretnutia. V rôznych fígľoch bol skutočným majstrom Paľo. Stalo sa, že keď ho napríklad čakali na Evine narodeniny, zavolal, že vypadol z prepchatého autobusu a dolámal si hnáty. Leží v miestnej nemocnici, kde dávajú dohromady jeho telesnú schránku. Už si obliekali kabáty, že nechajú oslavu oslavou a pôjdu ho pozrieť, v tom však niekto zabúchal. Keď otvorili dvere, zmrazilo ich. V dverách stál takmer od hlavy po päty zafačovaný muž a podopieral sa barlami. Za ním ležalo nosidlo. Samozrejme, išlo o huncúta Paľa. Jeho syn praxoval v sádrovni a tak otcovi trochu „vypomohol„. Veru im trvalo poriadne dlho, kým ho z toho „ancuku„ vyzliekli. Fóry nikdy neopakoval, vždy vymyslel voľačo nové. Raz sa dokonca prezliekol za bezdomovca. Oko prelepil čiernou páskou a prišiel ako bezbranný slepec, ktorého okradla rodina, vyšiel na mizinu a ich spoločnosť je jeho jedinou záchranou, pretože už ide umrieť od hladu. Prestrojenia boli vždy vynikajúce, pomáhali mu i hlasové dispozície. Svoj hlas vedel tak zmeniť, že ho ťažko bolo identifikovať. „Takže naša Alicka má narodeniny. Opäť jej preletel ďalší rôčik. Ale aj tak je stále kočka,„ zasmial sa do telefónu Paľo, keď mu Karol oznámil dátum ďalšieho stretnutia. Tentokrát to malo byť v Kvetkinom byte. Napokon, u nej si dávali „scuka„ najčastejšie. Bývala v centre mesta, doprava k nej bola najjednoduchšia. Keď zazvonili gavalieri pri dverách, otvorila im usmiata Alica, ktorá spolu s priateľkami chystala občerstvenie. Z kuchyne sa drala na chodbu vôňa, ktorá by zrejme aj vegetariána chytila za srdce a porozmýšľal by, či urobil dobre, keď sa odhodlal oklieštiť svoju potravu. „Samozrejme, zasa sa varí kapustnica. Dúfam, že ste do nej dali poriadne kusisko mäsa a nezabudli na pivo,„ hladil sa už vo dverách po bruchu Karol. S peknou kyticou ruží pogratulovali Alici k narodeninám a potom sa už usadili k bohatému stolu. „ Kde si poslala manžela, nikde ho tu nevidíme,„ spýtali sa domácej panej. „Ferko je dnes v robote. Išiel na poobedňajšiu zmenu, príde o polnoci,„ odpovedala Kvetka. „Škoda, že nechodí na týždňovky, to by sme tu mohli aj prenocovať,„ zasmial sa Paľo a ostatné mužské osadenstvo nahlas prejavilo súhlas s jeho slovami. „Poďte, vy mudrci, už je čas na kapustnicu,„ zakričala oslávenkyňa. Aby sa im mäso nechytilo žalúdka, hrkli si domácej slivovice a pustili sa do jedla. Paľo však medzitým rozmýšľal, čo vyparatiť, aby aj na túto oslavu mohli spomínať ako sa patrí. Pri domácej klobáse ho to napadlo. Vždy tvrdil, že s plným žalúdkom sa lepšie rozmýšľa. Všimol si, že v predsieni sú topánky Kvetkinho manžela. Presné také isté, ako si pred dverami vyzul Karol. Akurát o dve čísla väčšie. Keď oznámil, že sa ide odľahčiť, zábava bola už v plnom prúde, a tak si nikto nevšimol, že otvoril dvere na chodbu. Paľovi sa podarilo zrealizovať svoj plán. Topánky jednoducho vymenil. Oslava narodenín trvala do neskorého večera. Z Kvetkinho bytu odchádzali vo výbornej nálade. Bodaj by nie, keď stihli vyprázdniť niekoľko butyliek. Keď vyšli z bytu, takmer každý mal problém s obúvaním, akurát Karol bol spokojný. „Už sa mi konečne tie nové topánky roztiahli.Zo začiatku sa mi zdali akési primalé, no teraz sú fajn,„ pochvaľoval si. Paľo sa popod fúz usmieval. Keď prišiel Kvetkin muž, bola už polnoc. Väčšinou sa manželka zobudila, no teraz spala tvrdým spánkom. „To je nejaké čudné, šomral si popod nos, keď si vyberal z chladničky paštétu a natieral chlieb. Rád si dobre zajedol, nevadila mu ani polnočná hodina. Stále mu však do nosa udierala nejaká známa, dôverná vôňa. Akoby cítil kapustnicu, no nikde ju neobjavil. „Už som asi prepracovaný,„ s týmto presvedčením si ľahol do postele.
V sobotu ráno, keď sa zobudil, žena sa už zvŕtala po kuchyni. „Mohol by si ísť nakúpiť,„ oslovila muža, keď išiel do kúpeľne. Súhlasne prikývol. Pohroma sa strhla, keď si obúval v predsieni topánky. Boli malé a nemohol do nich vtlačiť nohu. Samozrejme, hneď myslel na to najhoršie. Jeho žena si našla milenca a ten si v noci zmýlil topánky. Kvetka tušila, kto je toho príčinou. Nezostávalo iné, než zavolať Paľa, aby všetko vysvetlil. Napokon to dobre dopadlo. Kvetkin manžel len zanadával, že sú takí sebci, že mu nenechali ani tanier kapustnice. Bol však rád, že sa môže stále spoľahnúť na svoj nos.
Iveta Hažíková
