stromčeky do lesa. Išlo o normálne smriečky, borovice alebo jedličky vo výške chlapa; za najkrajšie sa považovali tie, ktoré mali päť takzvaných stávok. Nad nimi čnel chochol vrcholca. Teraz už tak ľudia na stromčeky nechodia, pretože ich možno kúpiť alebo nahradiť umelinou. A sú tu pokuty zo strany orgánov. Radšej sa im vyhnúť. Ujec Ambróz by vám vedel o tom čo-to povedať. Ale aby som nemlátil prázdnu slamu, rozpoviem vám príbeh, ktorý mám zaznamenaný v kronike.
Táto udalosť sa prihodila istému Matejovi Strmulkovi, žijúcemu na vyšnom konci. Strmulkovi ľudia hovoria aj Matejíček. Nevedno prečo, ale asi kvôli jeho nízkej chudej postave. Keď mal Matejíček okolo sedemnástky, vybral sa o takomto čase s ostatnými mládencami do hory, že tam zotnú stromčeky a donesú ich domov, aby boli pripravené na vianočné sviatky. Niektorí ľudia z dediny tvrdili, že najlepšie je zoťať stromček v druhej polovici novembra a postaviť ho na poval do nádoby s vodou, druhí uprednostňovali čas tesne pred Vianocami. Čerthovie, kto mal pravdu, ale naši mládenci sa rozhodli pre novembrové stromčeky. Vonku bolo chladno, poletoval drobný sniežik, len také kryštáliky. Mládež si zobrala so sebou na zohriatie fľašku a občas si chlapci z nej logli. Takmer všetci už našli tie svoje stromčeky aj ich posťahovali do úkrytu, teda do húštiny, ale asi zo traja chceli jedličky a tie mohli nájsť iba na samom vrchole hory. Ba ich tu aj našli. Až na nášho Matejíčka. Tomu pálenka stúpla do hlavy, nevedel sa orientovať. Mládenci mu pomohli a našli mu stromček, ktorý im prišiel pod ruku. Jedlička mala vetvy príliš doširoka, ale Matejíček si ju vyložil na plece a pustil sa k dedine. Keďže kvôli hustej čečine nevidel pred seba, zakopol o akýsi peň a už sa kotúľal aj so stromčekom dolu svahom. Mal šťastie, že si nohy nepolámal.
Už sa bolo zotmelo a Matejíček bol stále bez vianočného stromčeka. Vyšiel mesiac. Ako si tak mládenec kráča po ceste, ktorá vykĺzla z lesa, zbadá pred sebou priestranstvo. A na ňom strieborný stromček! Nechcel veriť vlastným očiam. Hneď ho zoťal a zobral domov... A na druhý deň sa dozvedel, že ten smriečok so strieborným ihličím, ktorý doniesol domov, patril istému botanikovi-chalupárovi až odkiaľsi z Bratrislavy. Bola to pre dedinu veľká hanba. Matejíček sa musel dlho ukrývať pred svetom, kým sa na všetko zabudlo. To si už botanik z Bratislavy však stačil vypestovať nový strieborný smriečok.
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
