áť ho tam, odkiaľ si ho doniesla. Už len pes nám chýba! Čo ťa to vôbec napadlo? Zmizni a s ním sa nevracaj,„ zavelila rozčúlená Denisina mama. „Ona snáď nie je normálna, psa v dome,„ hundrala si cestou do záhrady. Denisa, v snahe obmäkčiť mamu, pustila sotva päťtýždňové psíča na chodník. To sa kotúľalo ako biela plyšová gulička za gazdinou. „Aha, aký je zlatý. Mami, veď si ho nechajme,„ zaprosila. „Povedala som a dosť,„ nedala sa prehovoriť mama, no keď sa otočila a videla za sebou to rozkošné zvieratko, na chvíľu zatúžila ho pohladiť. Ostala však neoblomná. Samozrejme, že Denisa nemala psa kam vrátiť. Cigánov, od ktorých ho na trhu kúpila za 200 korún, by teraz márne hľadala a ktože by si už len od nej kúpil orecha, z ktorého bohviečo vyrastie. Asi to ale chcel osud, aby Pegy v tejto rodine ostal. Mama povolila týždeň. Kým ho niekomu nedajú. Nikomu ho nedali, navyše si ho obľúbili natoľko, že sa stal pánom celej rodiny. Nenarástol do závratných výšok, ale do nádherného huňáčika s neodolateľným pyštekom. Aby mu nebolo smutno, občas si cez dieru v plote odskočil na dvor k susedovmu dobermanovi. Hrávali sa spolu deň čo deň a stali sa z nich nerozluční priatelia. Vždy ráno sa oňuchali cez plot a to bol signál, že je čas na každodenné radovánky. V nestráženej chvíli sa cez otvorenú bránku neraz prepracovali na slobodu. Vtedy bolo na ulici vídať podivný pár. Urasteného čierneho dobermana a malú bielu pucvolku, ako bok po boku pobehujú a prečurávajú svoje stopy. Len neznámi chodci sa ich báli. Domáci vedeli, že sú to neškodní maznáčikovia.
Raz sa však z výletu nevrátili. Obe rodiny boli nešťastné. Počkali do rána, aj keď psíci sa z vychádzky vrátili vždy ešte v ten deň. Keď neprišli, začali šípiť niečo zlé. Horšie však bolo, že neprišli ani na druhý deň. Aj hľadanie všetkých členov rodiny bolo márne. V susedných uliciach, kde sa na nich vypytovali, ich síce zazreli, no nikto nevedel, kam mali namierené a kde napokon skončili. „Zaujímavé je, že sa nevrátil ani jeden. Určite ich niekto vzal do auta. Boli to čisté, pekné psy. Kdesi ich odvliekli...,„ začal po takmer týždni bezvýsledného hľadania Denisin otec. Jej mama i ona boli odvtedy stále v slzách. Len sa pozreli na seba, na Pegyho misku, kostičku z kože a slzy sa valili potokom. „Prosím ťa, prestaň!„ zahriakla ho mama. „Možno ich niekto nájde.„ Stále sa nevzdávali.
„Susedia, doma ste,„ ozvalo sa raz zo dvora. „Nesiem vám strateného psíka,„ kričal sused a na rukách niesol Pegyho. Všetci vybehli von. „Preboha, kde ste ho...,„ nahrnuli sa k nemu. Pegy ležal vyčerpaný, takmer ako mŕtvy. Jazyk mu bokom visel z papuľky, bol úplne bezvládny. Okamžite ho zaviezli k zverolekárovi a ten povedal, že prišli v hodine dvanástej. Aj susedia s dobermanom. „To by som neveril, keby mi to niekto rozprával,„ začal sused, keď bolo po najhoršom. „Známi z vedľajšej ulice boli na huby. Dostali sa ďaleko do lesa a tam ich zazreli. Ten náš čert sa zasekol do akéhosi rozštiepeného pňa a nemohol sa vyslobodiť. Celý bok mal dotrhaný, čo sa chcel vypáčiť. No a ten váš krpček bol celý čas pri ňom. Ani sa od neho nepohol. Strážil ho, aby nebol sám. Skoro pri ňom od hladu a smädu dušu vypustil. A na tých úpekoch, chudáci, museli byť celé dni. Veru mi až do plaču bolo, keď ma k nim susedia doviedli. Ležali tam ako mŕtvolky. Náš celý skrvavený a váš pri ňom ako strážca a spoločník. Nuž, moc by sa ho nenaobraňoval, veď ho sotva od zeme vidno, ale to som vám o takomto kamarátstve ešte nepočul,„ utrel si sused, napokon všetci s ním, slzu z oka. Pegy zatiaľ ležal vo fotelke a len mu šklbalo nôžkami. To preto, že už by chcel bežať za svojím priateľom. Iveta Hažíková
