ajina dýchala ľahkosťou a pôvabom. Lístie poväčšine poopadávalo zo stromov a prikrylo zem pestrým kobercom, ktorý počas zimy vymení biela snehová duchna. Z neba crčí dážď, jeho studené kvapky šteklia až za krkom. Vzduch je nasiaknutý surovosťou. Len toť nedávno som sa pristihol, že kýcham. Najskôr to vyzeralo akoby na zdravie, ale keď toho hapčíkania neustále pribúdalo, vedel som, že je zle- zanedbal som prevenciu. A tak som si na pripálenom cukre uvaril slivovice a zmiešanú s husacou masťou som ju chlípal celý deň. Myslím si, že to nachladnutie trochu ustúpilo, ba aj v nose ma prestalo štekliť.
My postarší už veru na jeseň trochu nadávame, ale deťom nevadí. Tie vždy vedia nájsť kadejaké radovánky. Ako môj kamarát, s ktorým som kedysi pracoval v Karvinej. Pochádzal z Bystríc a raz mi cestou z roboty porozprával, čo všetko ako malé deti v dedine povyvádzali.
Vtedy sa rodilo viacej detí ako teraz, aj hlad bol väčší. Deti chodievali v tlupách a oberali zo stromov posledné ovocie. Išlo najmä o hrušky-kučerky, tie boli práve v studenej jeseni najsladšie, a o neskoré jablká, aj žalúdky sa vám upokoja a vtedy prichádzajú na rad šibalstvá. Nuž také boli aj bystrické deti. Keď sa zotmelo, vyhľadávali domy s malými okienkami a strašili ich obyvateľov. Ako? Zohnali si povraz a uviazali naň jablko. Potom povraz s jablkom pripevnili nad okno, takže sa ovocie voľne hompáľalo pri vonkajšej strane akoby niekto klopal na okno.
Takýto trik pripravili aj istému starému mládencovi Edušovi. Ten bol známy tým, že si ľúbil vypiť. Jeho dom stál neďaleko dedinského potoka. Decká potme prichystali povraz, akési motúzisko a ukryli sa v koryte potoka. Začali motúzom poťahovať. Klop-klop-klop, zaznel známy zvuk. Čo je, čo sa deje, ozval sa zvnútra. A zasa: klop-klop-klop! odrazu sa na dvore objavil chlap. Hromžil, obišiel celý dom. Nikoho nevidel. Keď sa vrátil do izby, decká znovu potiahli motúzom; bola to pre ne hra. Takto vraj spravili zo desaťkrát. Nešťastný Eduš si celkom vážne myslel, že ho straší. Pred domom dokonca prosil ducha, aby ho nechal na pokoji. A vtom: bác! Skobŕľal sa na zem. Ukryté deti sa v okamihu rozpŕchli... Na druhý deň
videli starého mládenca so sadrou na ruke. Pri páde si zlomil zápästie. Aj piť, chudáčisko, prestal. Ale to vraj len dovtedy, kým mu tú sadru z ruky nezložili.
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová