át dobré červené vínko. Takáto nevedomosť by však bola ťažkým hriechom pre poľovníkov, ktorým je tento „svätý„ už oddávna patrónom. Poľovníci síce meniny svojho patróna už patrične oslávili v kysuckom skanzene vo Vychylovke, meno Hubert však kalendár prisúdil až 3. novembru. Aj svätí kým sa dopracovali k aure nad hlavou, museli prejsť tŕnistou cestou. Ak hovoríme o Hubertovi, ťažkým poľovníckym chodníčkom. Spočiatku holdoval všetkým svetským radovánkam a lovu. Až kým sa mu nezjavil jeleň s mohutným zlatým parožím, uprostred ktorého žiaril kríž. Vyčítal mu nedôstojný spôsob života. Šľachtic si jeho slová vzal k srdcu a obrátil sa k lepšiemu, stal sa z neho svätec. Napriek tomu, že aj dnešní poľovníci majú rovnaké záľuby, zatiaľ nebolo počuť, že by sa z podaktorého stal svätý. Možno za to môže i nedostatok hovoriacich zlatých jeleňov, ktorí by sa preháňali po lesoch. I keď na druhej strane aj kysuckí poľovníci sa môžu pochváliť „zlatými jeleními trofejami„. V súčasnosti na Kysuciach funguje 25 poľovníckych združení s 960 členmi. Tohtoročná lovecká sezóna ešte nekončí, a tak nie je ešte známy presný počet ani druh trofejí. Takmer každý z kysuckých poľovníkov však môže z rukáva sypať historky, ktoré zažil sám, či kamarát. Kým jeden videl medvedicu so štyrmi mláďatami a celú noc prežil na strome trasúc sa ako osika, ďalší zočil vlčiu svorku, ktorá sa hnala za korisťou, iného prenasledoval rys takmer k chalupe. Pri dobrom trúnku sa takéto „story„ počúvajú lepšie ako rozprávky starej matere. Čím pribúda grádov z ohnivého moku, počet šeliem sa zvyšuje. Ale aj to patrí ku poľovníctvu. Napokon ak idú dnešní poľovníci v šľapajach ešte „predsvätého„ Huberta, niet sa čo čudovať. Aj on mal zmysel pre humor. Poľovnícky prípitok „lovu zdar„ je toho dôkazom. Poľovníci si totiž zásadne pripíjajú ľavou rukou. O tejto tradícii sme však už písali. Najlepšie by o svojich pánoch vedeli rozprávať ich štvornohí pomocníci. V istej nemenovanej kysuckej obci sa konala poľovačka. Počasie bolo nepriaznivé, a tak naháňania za zverou mali dosť poľovníci aj psy. Keď sa už muži s pierkom za klobúkom rozhodli pre definitívne ukončenie, zistili, že psov niet. Zbytočne ich volali. Akoby sa pod zem prepadli. Keď sa nahnevaní, premočení prišli „zahriať„ do obľúbenej krčmičky, svojich štvornohých pomocníkov našli ležať pod stolom. Čašníčka ich však upokojila slovami, že si ešte na ich „konto„ nestačili nič objednať. Napokon na sekeru vraj aj tak nedáva. IVETA HAŽÍKOVÁ
