é, štíhle, v tmavohnedých očiach jej blčali plamienky a chuť žiť. Ale na vysokej nohe. A to bola jej najväčšia neresť. Milovala peniaze a všetko, čo si za ne možno kúpiť. Kvôli nim sa hádala s chlapcom, so starými rodičmi, kvôli nim sa vedela zaliečať otcovi. To, aká bola, však bol len dôsledok toho, ako sa k nej chovali respektíve nechovali rodičia.
Milka bola sirota žijúcich rodičov. Rozviedli sa, keď mala vari sedem rokov. Bývala s mamou, ale tá mala radšej alkohol a pohodlný život ako svoju dcéru. A tak neraz Milke zbalila pár vecí do tašky a poslala ju k otcovi, alebo jedným či druhým starým rodičom. „Nech sa aj tí starajú. Ja ťa mám po krk. Si mi len na obtiaž. Tatko si užíva a ja sa mám o teba starať. Zmizni mi z očí a týždeň sa mi na ne neukazuj,„ kričala po Milke neraz jej zlá mama. Milke to bolo veľmi ľúto. Sťahovala sa od jedného k druhému s batôžkom, ako také žobráča. Otec sa jej venoval len vtedy, keď sa pohádal s druhou manželkou. Vtedy s Milkou plánoval spoločnú budúcnosť, nechal ju vybrať kuchynskú linku z katalógu do ich spoločného bytu. To boli pre malé dievča najkrajšie chvíle. To bolo vždy v čase, keď Karol cítil vinu za jej osud a nakúpil jej drahé oblečenie, kazety. Nečudo, že Milka sa tešila na chvíle, keď sa otec s Petrou, druhou ženou, opäť pohádajú. Milkina mama sa druhý raz vydala a porodila malého chlapčeka. O niekoľko týždňov po pôrode dostala mozgovú porážku a čiastočne ochrnula. Zrejme postih mozgu spôsobil, že sa k Milke začala chovať ako k cudziemu. Netrvalo dlho a jednoducho ju vyhodila z domu. Nemala ani trinásť. Jediný, kto sa nad úbožiatkom zľutoval, bola Karolova mama. Hoci bývali s mužom v malom byte, pritúlili vnučku a starali sa o ňu. Matka sa k nej za celé roky nepriznala, otec jej v svetlých chvíľkach nakúpil, strčil pár stoviek. A tak sa z Milky stávala zištná, no nešťastná mladá žena s deficitom rodičovskej lásky. U starých rodičov mala všetko, no tí mali predsa svoj vek a neboli obozretní tak, ako by bývali rodičia. Roky plynuli a Milka zmaturovala. Našla si prácu i chlapca. Ten však rýchlo odhalil Milkinu panovačnú povahu i lásku k peniazom. Mal ju rád, vedel prečo je nešťastná i to, že je v jadre dobrá a láskavá. Napriek tomu s ňou nedokázal žiť. Jeho miesto nahradil iný, bohatší, ale aj starší. Keď sa spolu odsťahovali do iného mesta, babka s dedkom preplakali noci, nebolo hodiny, aby si na Milku nespomenuli. Najstrašnejšia bola správa, keď im jej priateľ zavolal, že ich vnučka je v nemocnici. Mala len dvadsaťdva a postihlo ju rovnaké nešťastie, ako jej matku pred rokmi. Ochrnula na ľavú stranu.
Lekári jej však dávali veľké šance, pretože bola mladá a mozog nebol zasiahnutý do takej miery, aby na ňom ostali trvalé následky. Z veľkej prachatej lásky veľa nezostalo. Rozplynula sa ako dym. Milka sa vrátila k starým rodičom. Opäť sa o ňu obetavo starali a ona na nich zrazu bola oveľa milšia ako predtým. Uvedomila si, že sú jedinými blízkymi dušami, ktoré na tomto svete má. Bolo jej ľúto, že to nie sú mama a otec, ale o nich nechcela ani počuť. Počas liečenia o mnohých veciach premýšľala. Aj o tom, ako veľmi lipla na peniazoch, aj o tom, kto ju na ne naučil. Nedokázala mame ani otcovi odpustiť. A to, že nikdy nepoznala skutočnú rodinu, takú ako majú všetci, alebo sa aspoň na život v nej riadne nepamätala, si niesla vo vienku do života ako obrovskú krivdu, ktorú už nikto nikdy neodčiní.
Iveta Hažíková
