sť sa bolo podívať na ne, keď ich zapriahol do svojej bričky. Škoda, že tento krasojazdec nikdy nevedel jazdiť pomaly. Pamätám si ešte ako žiak základnej školy, že Štátne majetky pozývali občas pri nárazových prácach brigádnikov, aby prišli pomôcť. Raz sa aj Pribiš prihlásil, že pomôže. Práve mal „hlbokú“ bričku, nuž dali mu voziť hnoj. S takýmto nákladom musel prejsť cez celý Rajec. Samozrejme, pomaly to nevedel. Koníky pošibal a uháňal. Keď prišiel na roľu, kde mal vysypať hnoj, brička bola plná iba spolovice, ale každý by ho vystopoval, pretože na všetkých uliciach boli stopy od hnoja. Raz sa stavil (bolo to ešte v 50-tych rokoch), že so svojimi koňmi bude skôr v Žiline ako vlak. Stávka bola dosť vysoká, nuž neváhal. Vyštartoval naraz, vlak aj jeho kone s bričkou. Uháňal ako sa len dalo. Samozrejme, vlak stál na zastávkach, on nestál nikde. Jeho známy, s ktorým sa stavil, išiel vlakom. Keď dorazil do Žiliny, kone boli tak vysilené, že mu v Žiline zdochli. Stávku však vyhral. Za vyhrané peniažky kúpil nové kone a s nimi odcválal domov. A tie zdochnuté? Zavolal Cigáňov a povedal im: -Hoďte ich do Váhu, nech sa ryby nažerú! Takýchto príhod sa v Rajci rozprávalo veľa.(es)
