ku,„ s plačom chytila Zuzka svojho brata Janka okolo krku. „A my tiež,„ dodal. „Kde ste vy, pangharti?„, ozvalo sa z kuchyne. Deti sa vystrašene tlačili k sebe a pomaly ani nedýchali. „Čo vám jazyk odpadol a či čo?„, zreval na nich otec, keď otvoril dvere do detskej izby. Zuzka s Jankom sa ešte viac pritúlili k sebe. „Tvárite sa ako vyplašené zajace. Kedy sa už konečne naučíte disciplíne. Neviete, že keď otec príde domov, treba ho pozdraviť? Opäť vám musím dať lekciu, možno zmúdriete.„ „Dobrý deň, ocko. Ako si sa mal dnes v robote?„ Neodpovedal. Priniesol z kuchyne dudky a začal ich mlátiť. Deti už boli na takéto vyčíňanie otca zvyknuté. Janko bol tichučko ako ovečka, len Zuzka po každom šľahu vykríkla. Ani ju tak nebolel úder, ako skôr srdiečko. Nevedela pochopiť, prečo ich tak nenávidí vlastný otec, pričom oni mu vôbec neubližujú. „Otecko, už prestaň“, zaprosila dcéra. Nemalo to však žiaden význam. Šľahal ich po útlych telíčkach, nevediac, akú silu majú jeho ruky. Skončil, keď počul štrkot kľúčov v zámke. „S vami už som skončil, teraz je na rade vaša mater,„ vykríkol a vybehol z izby. Dobité deti sa rozbehli za ním. Ťahali ho za rukávy, košeľu, skrátka za všetko, čo sa dalo chytiť. Nepomohlo. Matka dostala úder do tváre hneď vo dverách. Bol taký silný, že jej z rúk vypadli obidve tašky s nákupmi. Rovnako ako deti, aj ona bola zvyknutá na takéto kruté správanie svojho muža. Ani nekričala. Vedela, že keby tak urobila, bolo by ešte horšie. „Ty k....., kde si sa flákala. Hrnce sú prázdne. Čo si myslíš, že budem žrať klince. Ani sa nečuduj, že radšej sedím v krčme. Pri tebe sa ani inak nedá, raz ti určite vykrútim krk„, zrúkol na ženu. Nestihla sa spamätať, chytil ju pod krk a vovliekol do bytu. Zvalil ju na zem a začal kopať. „Nikdy sa nenaučíš poriadku, ty sviňa. Bol som sprostý, že som si ťa uviazal na krk. To ťa mám celý život učiť, ako sa máš správať k mužovi?„ Neodporovala, keď jej uštedril zopár kopancov. Deti sa jej snažili pomôcť. Zuzka zbierala rozsypané veci z tašky. Vedela, že najlepšie je, keď sa všetci schovajú a budú ticho. Otec povymetá všetky hrnce, vyberie si z chladničky na čo má chuť, zapije to pivom a poberie sa opäť do krčmy. Vôbec totiž nebola pravda, že by mama nevarila. Naopak. Vždy mala pripravené jeho obľúbené jedlá. Keď ho však chytil amok, a to bolo stále častejšie, vôbec si takéto „maličkosti„ nevšimol. Najskôr vybavil bitku a potom sa najedol. Najhoršia však bývala druhá etapa. Keď skončil druhé kolo v krčme. Koľkokrát už aj krčmárka naň zavolala políciu. Muži v uniforme sa však nezmohli na nič iné, než pokutu za rušenie nočného pokoja, prípadne musel nahradiť škodu, keď poroztĺkal poháre či stoličky. Doma to však bývalo oveľa horšie. Deti s matkou už ani nevedeli, čo je to spokojný spánok. Trasúc sa čakali, kedy začne búchať na dvere. Bol vždy taký opitý, že si nedokázal odomknúť. Na čo však nikdy nezabudol bola haluz alebo palica, ktorú si priniesol z neďalekého parku. Keď mu prišla žena otvoriť, ušlo sa najskôr jej, potom Zuzke a Jankovi. Učiteľka v škole si už dávnejšie všimla, že deti majú na rukách množstvo modrín. Vždy sa vyhovorili, že spadli na šmýkačke na ihrisku, alebo u babky, keď liezli na strom. „To sa mi nejako nezdá, krútila hlavou učiteľka„. Keďže sa však nedopátrala pravej príčiny, nevedela čo podniknúť. Matky, ktorá sa občas pre dietky zastavila, sa pýtať nechcela. Bolo jej to akési trápne. Stále si myslela, že nabudúce. Ale deti chodili do školy s čoraz väčším množstvom modrín. Nevedela, ako sa spýtať na príčinu. Na dôvažok keď deti boli tichučké a nedalo sa z nich dostať ani slovo. Na vyučovanie sa pripravovali dôsledne, no keď sa spýtala na domácnosť, svorne zmĺkli. Jedného dňa zostali lavice dvojčiat Zuzky a Janka prázdne. Učiteľku Milku zavolali do zborovne. Čakal ju tam policajt. Najskôr nevedela, čo sa deje. Keď jej to oznámili, takmer odpadla. Napokon boli to jej obľúbení žiaci. Vyčítala si, že niečo nepodnikla už skôr. Opitý otec tak ako mnohokrát, opäť prišiel domov s akousi bakuľou. Tentokrát použil aj nôž. Dopichal ženu i deti, ktoré sa ju pokúšali brániť. Matka s dcérou boli mimo nebezpečenstva. Janko, ktorý sa snažil hrdinsky ochrániť dve trpiace ženy, na to doplatil najviac. Na nemocničnom lôžku skončil s viacerými bodnými ranami. Keď sa naposledy nad ním sklonil lekár, jeho posledné slová zneli: „Povedzte ockovi, že mu odpúšťam. Určite bude celý život ľutovať, čo urobil a to bude preňho ten najväčší trest„. Jankov otec to ani nestihol. Za týždeň sa obesil v parku, kde každý večer hľadal palice na svoju ženu a deti. Iveta Hažíková
