rali sa ešte na výške, doštudovali bez nejakých problémov. Finančne im pomáhali rodičia i Mirov brat, ktorý pracoval v zahraničí. Bol slobodný, peňazí mal nadostač. Mladému páru pomáhal ako vedel. Keď postavili peknú vilu, prišiel sa mrknúť, popriať všetko dobré. Na Slovensko chodieval maximálne dvakrát do roka. „Už by ste mali do tohto obrovského domu priviesť aj nejakého potomka,„ slovne šteklil pri jednej z návštev brata. „Ty si starší. Ja mám aspoň ženu. Nie si príliš dobrým príkladom,„ smial sa jeho slovám Miro. S Evou boli šťastný pár. Vždy si všetko povedali, takmer vôbec sa nehádali. V poslednej dobe však bola Eva veľmi nešťastná. Lekár definitívne ukončil vyšetrovania s tým, že nemôže mať deti. Obávala sa, ako to prijme. Nezostávalo iné, než mu to povedať. Bol predsa jej muž, mal právo vedieť všetko. Večer otvorila fľašu červeného vína, upiekla obľúbený koláč a čakala na jeho príchod. Pracoval v istej počítačovej firme. Zvykol sa vracať neskoro večer. Plat mal výborný, aj vďaka tomu si vždy mohli užívať v lete pri mori, dokonca si dopriať aj zimnú lyžovačku na horách. Skrátka nemusela v ruke obracať každú korunu. Počula zaštrngotať kľúče v zámke. Zvyk je vraj železná košeľa. Mohla to potvrdiť. Pokiaľ nešiel na služobnú cestu, vždy čakala, kým sa nezjaví vo dverách. V dobe plnej násilia sa často obávala, aby sa mu niečo nestalo. Ich dom stál v štvrti, ktorú ktosi pomenoval „alejou zbohatlíkov„. Parkovali tam luxusné autá, ktoré boli tŕňom v oku mnohým susedom. Koľkokrát jej prišlo ľúto, keď videla ženu tlačiacu kočík, ťahajúcu za sebou deti, obťažkanú taškami, smerujúcu k ošúchaným panelákom. Bola by si to s ňou rada vymenila. „Nič sa nedá robiť, jednému Pán Boh dá takú radosť, druhému onakú,„ pomyslela si v takej chvíli. Miro mal očividne dobrú náladu. Usúdila, že dnes sa im vo firme mimoriadne darilo. Naliala do pohárov červené víno, priniesla koláč. „Už dlhší čas ti chcem niečo povedať. Nevedela som ako. Nemôžem to však naďalej pred tebou skrývať. Nemôžem mať deti. Lekár povedal, že v mojom prípade prichádza do úvahy akurát adopcia,„ vysypala zo seba. Pritiahol si ju bližšie k sebe a pobozkal. „To preto si v poslednej dobe taká utrápená. Mala si mi to povedať skôr. Nemysli si, že sa začnem obzerať po nejakej inej žene. Toho sa nemusíš obávať. Moje city sú stále. Je fakt, že synčeka či dcéru by som uvítal. Ale keď osud rozhodol takto, nič sa nedá robiť,„ snažil sa ju potešiť. „Ba vlastne dá. Môžeme si predsa nejaké dieťatko adoptovať. Keď bude maličké, určite si na nás zvykne, staneme sa jeho rodičmi,„ začal nahlas uvažovať. Nebolo jej viac treba. Hneď na ďalší deň sa išla popýtať na možnosti. Doniesla domov kopec lajstrov. Večer ich spoločne vypísali. Nezáležalo im na tom, či pôjde o dievčatko, či chlapčeka. Napokon, uviedli to aj v papieroch. Čas sa neuveriteľne vliekol. Letnú dovolenku strávili v Juhoslávii. Opäť tu bola jeseň a mamičky s kočíkmi a väčšími deťmi, ktorým sa na chrbtoch hompáľala školská aktovka. Akosi jej takéto výjavy začali vadiť. V hlave jej stále búšila otázka, „prečo práve ja?„ Zazvonil telefón. Bola stopercentne presvedčená, že volá Miro z práce. V poslednej dobe bol veľmi zaneprázdnený. Domov chodieval stále neskôr. Utešoval ju, že sa to časom zmení. Skrátka mal veľa roboty. Akosi si nemohla nič nájsť, čo by ju zaujalo. Vždy znovu a znovu odhŕňala záclonu a pozerala do parku, ktorý bol v tesnej blízkosti ich luxusného domu. Telefón usilovne vyzváňal. Zdvihla slúchadlo a už chcela povedať ahoj, keď sa ozval hlas nejakej ženy. Bola to pracovníčka, ktorá sa zaoberala ich žiadosťou. „V neďalekom dojčenskom ústave máme trojtýždňové bábätká. Chceli by ste sa prísť na ne pozrieť?„ Ani nevie ako vyjachtala, že prídu čo najskôr. Na druhý deň išli s Mirom spoločne. Keď vošli do nemocničnej izby, zacítila vôňu mlieka a detského telíčka. Vôňu, ktorá sa nedá ničím nahradiť. „Pozrite, tam ležia,„ ukázala im sestrička. Akosi nerozumeli. Bábätká boli dve. Najskôr si myslela, že si majú vybrať. Jedno bol chlapček, druhé dievčatko. Keď si ich poobzerala, pochopila. Išlo o dvojčiatka. Nebolo sa treba rozhodovať. Keď Miro pozrel na ňu aká je šťastná, súhlasne prikývol. „Boli sme stále dvaja a zrazu budeme štyria, to je nádhera,„ s láskou v hlase povedala Eva. „Možno ešte nekončíme,„ zasmial sa Miro. Iveta Hažíková