poločnosť a jej „uznávané“ osobnosti, určite by im zároveň vstali vlasy na hlave. Speváci, ktorí sa vyzliekajú na javisku, ukazujú svoju spodnú bielizeň, možno i to, čo je pod ňou, herečky, ktoré okúsili drogy a podobné persóny. Normálny človek sa musí čudovať, kto sa dnes môže stať osobnosťou. Stačí, keď ovláda akordy, má možno ani nie slávika, ale vranu v hrdle, disponuje silikónovými proporciami la Pamela Anderson. Musí mať však šťastie a žiť v nejakej metropole, pretože na dedine by po „nej„ nepľuvol ani posledný plebs. Ak je maximálne extravagantný, dokáže si potetovať telo a dať „pirsing„ na pupok, ucho či nos, môže zožať úspech. Samozrejme k tomu treba mať vplyvných rodičov, príbuzných a vedieť patrične presadiť na javisku súčasné trendy v hudbe či inom druhu umenia. Môže sa stať osobnosťou. Na veku nezáleží. Napokon, môže s ním triasť aj puberta. Aj keď vás pozná len úzky okruh smotánky, dostanete sa na televíznu obrazovku, do časopisov, z ktorých si každý na titulku napíše, že je najpredávanejší na Slovensku. Zafixovala sa mi predstava, že osobnosťou je človek, ktorý niečo dokázal a v prvom rade si zaslúži ocenenie ako človek. Dnes, keď otvoríme hocijaký časopis, o ničom inom sa tam nedočítame, len o takej a takej hereckej, speváckej hviezde, modelke, ktorá zarobí toľko a toľko miliónov, má jachtu, vilu, zámok. Nič o baníkovi, ktorý denne sfára niekoľko metrov pod zem, ťaží uhlie, robotníkovi, ktorý štyridsať rokov pracuje pri vysokej peci, či pekárovi, ktorý tridsať rokov má prehodený deň s nocou a zarába cesto, aby sme ráno mali čerstvý chlieb, rožky. Aká spravodlivosť. Jedni si sotva zarobia, aby ich rodina vyžila, ďalší nevedia čo s peniazmi, sú pedofili, narkomani, ale ospevujeme ich ako osobnosti. Ale viete si predstaviť svet, kde by žili samé osobnosti? Kto by pracoval vo fabrikách, pekárňach, mliekarňach, potravinárskych kombinátoch, čistil ulice a s prepáčením aj sociálne zariadenia? Kto by zarábal na tie osobnosti? A je tu ešte jedna vec. Deti a mladí ľudia, keď vidia a počúvajú naše masmédiá, žialia potom nad tým, že ich rodičia sú iba takí „obyčajní“ ľudia. Že sa nenarodili v rodine Schwarzenegera, Bruca Wilisa či inej . Že je tam možno oveľa menej lásky, si len ťažko dajú vysvetliť. Dnes sa láska vyvažuje peniazmi. A osobnosti sú osobnosti. Napokon, prispievame k tomu aj my, médiá. Treba zrejme dávať viac priestoru človeku, ktorý svojím životom dokázal, že je osobnosť. Na druhej strane nemusí čakať, že na svojej sláve zarobí. Má totiž ruky, ktoré dokážu uživiť nielen jeho, ale aj mnoho ďalších. Aj médiami ospevované osobnosti. Veď keby ľudia nešli do kín, divadiel, nekupovali by noviny, časopisy, z čoho by tie slávne celebrity žili? Iveta Hažíková
