domova i zo sveta, rozmýšľam, čo všetko sa udeje a môže udiať počas dňa, pretože nie všetky udalosti sa dostanú k príjemcovi. Minule som si napríklad predstavoval, čo asi teraz robia moji priatelia Pygmejovia v tíšine afrického pralesa. Jedia, rozprávajú sa, driemu či spia? Toť nedávno dávali akúsi reportáž o našich spoluobčanoch Rómoch, ktorí si systematicky na východe republiky privyrábajú na živobytie tak, že kradnú z polí zemiaky. Odjakživa sa riadia, koťuhy jedny, zásadou: čo je tvoje, je aj moje.
Voľakedy, keď som bol ešte školopovinným deckom, sme Rómov volali Cigáni. Usadili sa na hornom konci dediny hneď pri lese, z ktorého vytekal potok. A do toho potoka hádzali všetko, čo nepotrebovali, ba priamo nad koryto si postavili latrínu – reku, voda všetko odplaví. Nevadí, že rovno do dediny!
Jedného dňa však na národný výbor prišlo nariadenie z vyšších kruhov, že sa Cigáni majú vysťahovať do mesta, kde im postavili provizórne bytovky. Vraj budú bývať ako milionári. Tak sa aj stalo. Všetci Cigáni postupne poodchádzali do mesta a osada ostala prázdna. Vtedy ju mohla navštevovať akurát zver. O niekoľko dní po veľkom sťahovaní sa v dedine zjavil čudný mechanizmus – obrovský autožeriav. Ľudia si povrávali, že ide zbúrať cigánske chatrče. Vytiahli sme zo šôp bicykle, my sme mali vtedy známu Ukrainu, a poďho za autožeriavom. Ten naozaj zastal až pri osade. V osade ticho. Pracovníci upevnili na lano žeriava obrovskú železnú guľu, akú možno niekedy vidieť v televízore, keď búrajú domy. A žeriavnik sa pustil do roboty. Prvý úder gule nebol práve najpresnejší – odtrhol zo strechy chatrče štít. Druhý úder zlikvidoval komín. Až tretí si to namieril rovno do stredu staveniska. A vtedy čo sa nestalo? Zo všetkých chatrčí vybehovali starí i mladí Cigáni, Cigánky niesli na rukách alebo na chrbtoch Cigánčatá. Všetko to náramne pišťalo a vrieskalo. Práce sa museli zastaviť. Zistilo sa, že odsťahovaní Cigáni sa vrátili do svojich domov, pretože im bolo za nimi smutno. Veru... až kým nespadla posledná chatrč, iba tam tak stáli a v očiach mali slzy...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
