čistil zajacom, reku, konečne prestalo pršať, tie chúdence nemali už dávno vyčistené koterce či zajačince, či ako sa tomu nadáva, nuž si teda pomaly čistím, keď tu zrazu stará vyrukuje na mňa: „A čože ty robíš, ty staré nemehlo, keď nič nerobíš?„ Priznám sa, že som chvíľu stál ako obarený, ale potom som sa bližšie prizrel a videl som, že má ruky zababrané od hliny. Určite sa paprala v záhradke a zistila, že jej zas hraboše pohrýzli mrkvu alebo zemiaky. A tak som sa radšej tváril, že nič nepočujem, a robil som si svoje.
Veru, darmo sa nehovorí, že bez práce nie sú koláče. Múdrosť platí odjakživa. A o tom rozpráva aj jeden príbeh, ktorý som si zapísal do kroniky. Mám ho od svojho kamaráta zo susednej dediny. To boli raz u nich v dedine dvaja chlapi – povaľači. Nechcelo sa im pracovať. Kým mali nejaký ten groš, strovili ho v krčme a potom prišlo hladovanie. Veru ani na pijatiku vtedy nebolo. Čo teraz, pýtali sa jeden druhého, keď ten pôst trval už tretí deň. Ako áno, ako nie – ponúkli sa s robotou jednému gazdovi, ktorý mal na dvore hromadu na klátiky narezaného dreva. Obidvom dal do rúk sekery a upozornil ich len, aby sa nimi nedokatovali.
A naši dvaja pracovníci, ako sa zistilo, si vedeli zastať robotu; keď sa im chcelo. Gazda im dal aj výdatný obed, aj ich počastoval vínom, aby boli silnejší. A naozaj, do večera bolo drevo porúbané aj spratané v šopke. Gazda svojich robotníkov pochválil, že to veru nečakal, takých fachmanov, a znovu ich pohostil. Ale im sa už jesť príliš nechcelo, len toho vína ešte vydrúľali.
„Nuž a... koľko som vám dlžen?„ pýta sa ich napokon gazda, lebo vidí, že už melú jazykmi.
U nás je taký zvyk, lebo sme národ náramne skromný, zapýtať si za robotu aspoň nejakú tú almužničku. A tak jeden z chlapov povie:
„Viete čo, gazda? Drevo máte na poriadku, tak nám dajte... dajte nám, však viete, aby sme mali aspoň na to pivo a polku borovičky.„ Mysleli si, že im dá za celodennú robotu aspoň po stovke. Ale gazda ich vyplatil, ako si žiadali: každému strčil do dlane desať korún! Chlapi odišli sklamaní. A k tomu všetkému celou cestou dávili do priekopy. To zo stroveného vína. Lebo víno bolo bazové, náramne ťažké na žalúdok. Tak veru dopadli naši fachmani. Skromnosť sa nevypláca. Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
