iel povolávací rozkaz. Vojenskú službu mal absolvovať až kdesi pri hraniciach s Ukrajinou, čo sa mu nie veľmi pozdávalo. Príčinou bola Marta, s ktorou chodil vyše roka. Najskôr mali v úmysle že sa zoberú. Jej rodičom sa to nevidelo. Tvrdili, že lepšie bude, keď tak urobia až po Milanovom návrate. Marta nebola proti. Často sa mu zdalo, ako keby ešte nedospela, aj keď už oficiálne stanovenú hranicu, teda osemnástku, dávno prekročila. Koľkokrát by bol radšej s ňou išiel do prírody na turistiku, ktorej sa venoval. Nemala o jeho koníčky ktovieaký záujem. Skôr naopak. Ťahalo ju to na tanečný parket. Na diskotékach strávila viac času než doma. Rodičom to nevadilo. Tvrdili, že na starosti má času dosť. Je predsa mladá, nech si užije. „Počkáš na mňa, kým sa vrátim?„ smutne sa opýtal, keď tancovali na jednej z ich posledných spoločných diskoték. Sálou sa rinula obľúbená „rážovka„ „Voda čo ma drží nad vodou.„ Tuhšie si ju k sebe privinul. „Nemusíš sa báť. Vieš predsa, že ťa mám rada. Ale na zábavy a diskotéky budem chodiť. Nemôžem predsa sedieť doma a smokliť za tebou. Pošty aj poštárky fungujú. Budeme si písať a možno ťa prídem aj pozrieť,„ snažila sa ho uspokojiť. Milanovi však po hlave behali všelijaké myšlienky. Už dlhší čas si všímal, že po nej pokukuje jeho kamarát Dušan, ktorý momentálne nemal žiadnu známosť. Vždy si k nim prisadol. Jeho záujem mu začínal vadiť. Zvlášť keď sústavne ťahal Martu do tanca. Niekoľkokrát sa na neho aj osopil, nech ide po druhé. Odbil ho, že nebude vykrúcať žiadne z nich, pretože by sa do neho hneď „buchli„. Jeho nadutosť išla Milanovi na nervy. Dušan si o sebe namýšľal, že je krásavec, výborný tanečník a ktovie čo ešte. Skrátka filmový hrdina ala Schwarzeneger. Milan sa s Dušanom poznal odmala. Spolu sa hrávali, chodili do školy. Lenže on teraz ide na vojnu, kým jeho kamarát zostáva doma. Rodičia mu vybavili „civilku.„ Najskôr aj on uvažoval o tejto možnosti. Otec ho presvedčil, že každý poriadny chlap by mal prejsť vojnou. Čím viac sa blížil termín odchodu, tým horšie spával. Stále mal pred očami Martu v letných bodkovaných šatách ako sa vykrúca s Dušanom. Keď jej povedal o svojich obavách, vysmiala sa mu. „Si pre mňa jediný,„ zašvitorila. Nadišiel deň rozlúčky. Išla s ním na stanicu. Prišiel aj Dušan, čo ho príliš nepotešilo. „Tak sa tam drž. Neboj sa, o Martu sa postarám,„ povedal, keď mu stisol ruku. Tieto slová bolo to posledné, čo v tejto chvíli potreboval. Chcel byť len s ňou a on sa opäť medzi nich votrel. Z ampliónu sa ozvala posledná výzva, aby nastúpili do rýchliku. Poslednýkrát ju objal a pobozkal. Keď vyzrel z okna, obidvaja mu zakývali. Prvé dni na vojenčine boli preňho utrpením. Starší vojaci si príliš dovoľovali, čo sa Milanovi nepáčilo. Pomyslel si však, že takéto ťažké začiatky musel zvládnuť každý. Nemôže byť výnimkou. A tak robil všetko, čo mu poručili. Jediným radostným okamihom bola preňho roznáška pošty. Vždy netrpezlivo čakal na listy od Marty. Písala mu často, on jej ešte častejšie. Každý večer keď mal voľno zobral papier a pero. Opisoval jej všetko zaujímavé, čo sa udialo. Aj rodičia a brat mu posielali list každý mesiac. V poslednej dobe v nich zacítil akési skryté narážky na Martu. Opäť v ňom začala hlodať pochybnosť. Predsa len toľké kilometre od domova a ona je tam s Dušanom. Išiel poprosiť veliteľa o „opušťák„. Vymyslel si, že má ťažko chorého dedka a chcel by sa s ním stretnúť ešte kým žije. Dostal voľno na tri dni. Veliteľ ho mal rád a tak sa na žiadne podrobnosti nepýtal. Nasadol na prvý ranný rýchlik „Ej vojačik, ty si voľajaký smutný,„ prihovárali sa mu tetky, ktoré cestovali na akúsi brigádu do Čiech. Aj ho ponúkli domácou slaninou, klobásami i slivovicou. Vďačne prijal ich pohostinnosť. Na vojne totiž takéto lahôdky chýbali. Aj mu popriali veľa šťastia, keď vystupoval. Rodičia boli prekvapení, keď ho zbadali. Matka hneď zavolala do roboty, že si berie dovolenku. Chcela synovi urobiť dobrý obed, upiecť koláčiky. Keď sa spýtal na Martu, niečo zabrblala, no vôbec tomu nerozumel. Keď sa chcel vybrať do ich domu, matka ho zadržala. Je to vraj zbytočné. Marta odišla s Dušanom na dovolenku. Pichlo ho pri srdci. Ešte viac, keď mu povedala celú pravdu. Tí dvaja sa budú brať. Nevedel pochopiť, ako ho mohla tak klamať. Ani v listoch nič nenaznačila. Neveril tomu. Popoludní v krčme mu to však dosvedčili všetci kamaráti. Len čo vraj vytiahol päty, už chodila s Dušanom. Milan sa na vojnu nevrátil. Našli ho pri rozkvitnutom strome s guľkou v hlave. Na ušiach mal wolkmen, v ktorom bola zasunutá páska od skupiny Elán. Bola zastavená pri „Vode, čo ma drží nad vodou.„
Iveta Hažíková