ávalo nevšedné divadlo. Desiatky, ba stovky zvedavcov lemovalo cesty od Makova cez Vysokú nad Kysucou, Turzovku, Klokočov až po štátnu hranicu s Českou republikou. Bolo veru čo obzerať. Konvoj nablýskaných štvorkolesových i dvojkolesových tátošov mal dohromady 62 historických vozidiel. Počasie nebolo vždy a všade vhodné pre ich defilé. Účastníci V. ročníka tejto neopakovateľnej akcie boli miestami aj pokropení letným dažďom, no na nálade a dobrej pohode im to nijako neubralo. S úsmevom kývali prizerajúcim sa obdivovateľom.
Po príchode do Turzovky, kde bola obedňajšia prestávka, ich privítali hrejivé lúče slniečka, ktoré bolo asi tiež zvedavé na krásu a fortieľnu prácu starých majstrov a ich dnešných nadšených pokračovateľov. Jedným z týchto nadšencov, ktorí sa dokázali pre historické vozidlá doslova nažhaviť, je aj predseda Veterán Clubu Turzovka, Ladislav Dlhopolček. Sám je majiteľom a udržiavateľom dvoch veteránov, z ktorých jeden úspešne absolvoval celú trať. V jeho hlave skrsla myšlienka každoročne poriadať takéto stretnutia ľudí s rovnakou krvnou skupinou a dnes sa dá povedať, že sa mu to v plnej miere podarilo. Pozvanie členov jeho kolektívu prijímajú každoročne majitelia oplechovaných deduškov nielen zo Slovenska, ale i z Čiech.
V tomto roku tu bol dokonca i jeden z Belgicka. Každý sa chce prezentovať svojím pokladom, ktorý vo väčšine prípadov sám a na kolene pracne zreparoval do prevádzkyschopného stavu. V každom takomto vozidle je nielen technická zručnosť príslušného majiteľa, ale aj kus jeho vlastného života. Hodiny, dni, ba niekedy aj roky prácneého zháňania originálnej dokumentácie a namáhavej práce sú teraz na takýchto exhibíciách určitým druhom satisfakcie za všetky príkoria, spojené s ich, určite nie lacným, koníčkom.
Ako to vlastne začalo
Ladislav Dlhopolček je dobrým spoločníkom, rád a ochotne sa so svojimi skúsenosťami s každým podelí. Zaujímalo nás, kedy ho vlastne oslovila myšlienka venovať sa veteránom na kolesách? „Začalo sa to v roku 1996, keď sme s kamarátmi doviezli zo Žiliny do Turzovky staré hasičské auto, ktoré bolo v dezolátnom stave a malo byť dané do šrotu. O rok neskôr sa nám ho podarilo zreparovať a dať do prevádzky,“ povedal o svojich veteránskych začiatkoch L. Dlhopolček. Bližšie o spomínanej „hasičke“ nám povedal Stanislav Višinský, ktorý ho v súčasnosti opatruje. „Auto patrilo požiarnemu zboru mesta Žilina, neskôr prišla novšia technika a túto „babičku“ odsunula do pozadia,“ rozhovoril sa S. Višinský a pokračoval: „Auto napokon skončilo v priestoroch Požiarnickej školy v Považskom Chlmci pri Žiline, odkiaľ ho mali odviezť do šrotu. My sme sa to dozvedeli a práve v deň, keď ho mali odviezť sme ho zobrali a dopravili sem do Turzovky. Ako už bolo povedané, za jeden rok sme ho opravili a spojazdnili.“ Zaujímali sme sa o technickú stránku tohoto nádherného a v dávnych časoch veľmi užitočného vozila. Dozvedeli sme sa, že sa jedná sa o Škodu 505. Motor má štyri valce s obsahom 4800 kubíkov a pod kapotou sa skrýva štyridsať konských síl.
Víťazmi boli všetci
O trase trate sme sa zmieňovali v minulom čísle, a tak si teraz pripomenieme celkovú atmosféru. Všade, kadiaľ kolóna prechádzala, ju vítali zástupy ľudí. Vynikajúca atmosféra bola napríklad v Karolínke, či vo Veľkých Karloviciach, ale aj vo všetkých slovenských dedinách, ktorými prechádzala. Všetci zúčastnení boli nadmieru spokojní. Do cieľa v Bílej prišlo 60 vozidiel. Pre poruchu preteky nedokončilo jedno auto a jeden motocykel. Ak by si niekto myslel, že sa súťažilo v rýchlosti, tak sa veľmi mýli. Počas trate bolo šesť stanovíšť – šesť prejazdových kontrol, kde každý dostal nejakú vedomostnú alebo praktickú úlohu. Jej splnenie či nesplnenie sa bodovalo. Ten, kto nazbieral najviac bodov, bol víťazom. Otázky vymýšľal L. Dlhopolček, ktorý sa snažil byť čo najoriginálnejší. K dispozícii boli tri možnosti odpovedí, z ktorých iba jedna bola správna. Bolo treba napríklad uhádnuť váhu kovových gulí, či určiť, ktorý ročník preteku sa koná a podobne. V praktických úlohách hádzali pretekári klinovým remeňom na tyčku, alebo museli zastaviť čo najbližšie pred kolíkom vzdialeným od štartu jeden meter. Každý centimeter do mínusu, či do plusu bol ocenený trestnými bodmi. Súťažilo sa v dvoch kategóriách. Prvou boli posádky vozidiel s rokom výroby do roku 1945. Tu zvíťazil Vitěslav Jež z Frýdlantu nad Ostravicí, na Jeepe Willys, druhý bol Marián Látal z Trnavy na Tatre 57 a tretí Peter Starý z Moravan na Prage Picolo. V kategórii po roku 1945 si najlepšie počínal František Králiček z Nového Jičína na Felícii, druhý bol Belgičan Hans Bajol na Triumfe a tretí skončil Ladislav Pilka z Púchova na Felícii. Samostatnou kategóriou boli motocyklisti, medzi ktorými zvíťazil Jaroslav Loun z Velké Bystřice na stroji Praga 500 BD, druhý bol Jiří Zemánek z Lipníka nad Bečvou na Prage 350 OHC a tretí Jozef Meliš z Bytče na motorke ČZ 150. Dalo by sa povedať, že víťazmi boli všetci, ktorí prešli úspešne cieľom. Štedrí sponzori venovali toľko cien, že sa prakticky ušlo každému účastníkovi. Na neformálnom záverečnom posedení sa všetci neviazane bavili a sľúbili, že o rok sa stretnú znova. Budeme sa spolu s nimi veľmi tešiť. Text a snímky: (jkk)