sa, mal som dlhú chvíľu, a do karát mi zahrala stará, ktorá sa vybrala k dcére do mesta. Občas k nej chodí a nosí jej kadejaké zaváraniny. V útulnej miestnosti, kde sedeli aj moji kamaráti, bolo rušno. Kamaráti ma hneď zavolali k stolu a objednali mi trúnok a pivo. Videl som, že na stole majú rozložené karty. Počkal som, kým dokončia betľu, a potom som sa k nim pridal. Teraz sme hrali sedmu skríža. Ktorá dvojica prehrala, musela zaplatiť rundu. Nad nami visel nápis: HRAŤ KARTY V POHOSTINSKOM ZARIADENÍ JE PRÍSNE ZAKÁZANÉ! Tak som ja teda prežil tento deň – v zdraví a pohode. Tekutá strava ma rozohriala, ba som aj dostal náladu. Cestou domov som stretol jednu babku s batôžkom na chrbte. Aha, vrchárka! A vtedy, ani neviem prečo, mi prišiel na um jeden príbeh z kroniky.
V osade U Krbošov žije jedna postaršia vdova Mamujka. Často chodievala z vrchov do dediny, aby si nakúpila proviantu a zároveň navštívila miestneho lekára. Sťažovala sa na nohy, že jej akosi prestali slúžiť. Nuž, bola stará. Ale sledovala aj iný cieľ – vedela, že lekári môžu dávať na nohy postihnutým občanom akúsi barličku, nuž a kto ju vlastní, dostáva k dôchodku príplatok tristopäťdesiat korún. Lekár sa nechcel s babkou handrkovať, barličku predpísal. A tak Mamujka chodievala od tých čias s podporou, za používanie ktorej dostávala, koťuha jedna, peniaze. Veď aj ja som si mohol dačo také vybaviť, aj sused Korunka, ale akosi sme sa za tie barličky hanbili.
V dedine žil aj istý mládenec Hirko. Jeho kamaráti mu v krčme navraveli, že Mamujka barličku ani nepotrebuje, lebo má dobré nohy, na čo náš mládenec, vyskočil, pretože Mamujka mu bola tetkou, teda rodinou. Stavil sa s kamarátmi, že to čo hovoria, nie je pravda. A tak sa vospolok vybrali vdovu sledovať.
Čakali ju pri lese. A veru dosť dlho, lebo ženičke sa vracala z dediny až poobede. Kračká si ona po ceste, prejde po lavičke cez potok, opiera sa barličkou. V ruke drží tašku, takže bola asi u lekára. Už-už sa blíži k lesu, keď zrazu zastane. Poobzerá sa okolo seba. A zrazu čo vám neurobí? Nastokne barličku na tašku, na obidve jej uši a hop – prehodí si ju cez plece! Po zalesnenom svahu, kadiaľ viedol odjakživa chodník, si už vykračuje po svojich. Tak veru, vdova Mamujka bola poriadna figliarka. A ešte stále je, len ju už s tou slávnou barličkou v dedine toľko nevidieť.Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová