í roboty. Nie vždy je to pravda, ale naši otcovia a dedovia sa majú čím popýšiť. Je síce iná doba, ale ako sa hovorí, po nich niečo ostalo. Horšie však je, že nám chýba prehľad a viac informovanosti. To už nehovorím o orientácii, napríklad pri cestovaní vlakom. Nie všetci (pochopiteľne), ale niektorí z nás majú z cestovania po našich železniciach obavy. Už pri nasadnutí na ten správny vlak. Žilina je železničný uzol Slovenska a prehľadná tabuľa dokonale informuje o príchode a odchode rýchlikov. Nedávno mala jedna rodina dokonalý chaos na hlavnom nádraží. „Ktorým rýchlikom pôjdeme?„ opýtala sa manželka svojho manžela. „Čo nevidíš, tým z druhého nástupišťa,„ znela odpoveď. „No dobre, ale tam je nejaká značka IC, čo to znamená?„ nedala sa ženská polovička. „To je Kontinental, ten chodí stále,„ odpovedala hlava rodiny. Nebudem sa ďalej rozpisovať o dialógu manželov. Ani neviem, kde cestovali, isté však je, že INTER CITY Kriváň nestojí vo Vrútkach a ani v Ružomberku. Prvá zastávka zo Žiliny je až v Liptovskom Mikuláši. Ak ním išli, treba si priplatiť a ak cestovali do niektorých už spomínaných miest, majú smolu. Suverenita otca prezrádzala, že necestuje často. Stačilo sa však len informovať a bolo by po probléme. To nechcem hovoriť o vyplnení nejakého dotazníka. Hotová dilema pre našich občanov. Nehovorím, že pre všetkých. Chýba nám trošku sebavzdelávania. Stará ľudová múdrosť hovorí, že každý vie, ako mu v hrnci vrie. Kritiku na svoju osobu, a to si povedzme otvorene, prijímame ťažko. Nedokážeme si priznať, keď niečo nevieme, pretože to by bola hanba. Rozprávať o druhom dokážeme veľmi dobre. A dlho! Pozametať si pred vlastným prahom je dôležité. Netreba sa hanbiť opýtať sa, keď niečo nevieme, byť sebakritický, najmä ku sebe. Recept je jednoduchý, len sa ho držať, viac čítať, sledovať, čo je pre náš život potrebné. Aby sme nemuseli „chytať rumenec do tváre„, pri sledovaní televíznych relácií typu Čo dokáže ulica alebo Aj múdry schybí...VLADIMÍR KOLLÁR
