ný košík. Je oveľa mladší ako ja, nuž sa mu po horách dobre chodí. Stál som vtedy pri bránke a obzeral som si priekopu, či nie je po daždi zanesená bahnom. A zrazu si ten sused vykračuje po ceste, hrdý ako páv; veru hlavu mal vyvrátenú dohora a oči vypúlené – asi sa nechcel s nikým rozprávať. Keď už bol blízko, zakašľal som a slušne som ho pozdravil. Predsa len sa spamätal. Odzdravil a hneď mi pred nos strčil košík s hubami. A veru tam boli hríby s poriadnymi klobúčikmi, ale aj osikáče, červenáky a sináky. Zopár z nich mi daroval, vraj nech si uvarím polievku alebo omáčku. Poďakoval som sa mu a hybaj za starou. Kým ich tá čistila a krájala, ja som sa vytratil do pivnice, kde mám ukrytú slivovičku. Pripil som si na nečakaný úlovok. A práve vtedy mi prišiel na um jeden príbeh z kroniky.
Stalo sa to pred mnohými rokmi, keď ešte nebolo toľko áut, ako je dnes. Po ceste sa premávali poväčšine trabanty. Jedného trabanta mal aj Julo Krkovička, starý mládenec. Vraj to bol náramný skupáň. Jedného dňa sa rozhodol, že si zájde na huby. Pridal sa k nemu jeho kamarát Fred, zvaný Céčko a tiež miestny poľovník Samohraj. Vybrali sa na Bystrice, vraj aj za starých čias to bol hubársky raj. Lenže toho dňa sa im nedarilo. Už niekoľko dní pieklo slnko a vysušilo zem. Po hubách ani chýru, ani slychu. Veru ani taký hubársky raj nič nezmôže, ak nevyjde počasie. Do doliny sa napokon všetci traja vrátili s veľkými nosmi a prázdnymi košíkmi.
Čo teraz, hútali v aute. Boli náramne smutní. Ako sa ukážu doma bez húb? Vysmejú ich. Poľovník si napokon hlboko vzdychol a riekol:
„Nebudeme tu predsa sedieť so založenými rukami. Poďme, kúpime si fľaštičku a zájdeme do poľovníckej chaty. Nemôžeme za to, že huby nerastú.„
Ako sa povedalo, tak sa spravilo. Kúpili v obchode trúnok, ba aj klobásku a zabočili na lesnú cestu, na konci ktorej sa pod klenbou ihličnanov ukrývala poľovnícka chata. Klobásu si opiekli, potiahli z fľaše. Jula Krkovičku začalo smädiť, nuž sa spýtal poľovníka na vodu. Poľovník mu ukázal k neďalekému lesu, vraj je tam studnička s horskou vodou. A Julo ju naozaj našiel. Poriadne sa napil, posadil sa vedľa nej. Zrazu o niečo zavadil rukou, pozrie sa – hríb! A vedľa neho druhý! A tamto je tretí, štvrtý, piaty... Čo vám budem rozprávať – náš starý mládenec Julo našiel pri studničke vyše dvadsať hríbov. Razom sa stal toho dňa slávnym...Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
