elkom prirodzene napĺňajú stálymi hosťami, pretože pri horúčavách nevyplazujú jazyky iba psy, ale častokrát i ľudia. Smäd je smäd a ten treba, ako sa hovorí, uhasiť. Najplnšie sú putiky vtedy, keď je výplata, sociálne či podpora, ale teraz priam rozkvitajú aj kadejaké fušky. Niekde je peňazí dosť, niekde priveľa, inde neúnosne veľa, ale sú aj domácnosti, ktorým financie chýbajú. V letných horúčavách však akoby nechýbali nikomu. Aj ja si rád zájdem do tej svojej krčmičky. To všetko kvôli debate. V tých horúčavách človeku hneď stúpne do hlavy, ba niektorí chlapi sa aj z pomerne malého množstva alkoholu poopíjajú a padajú na zem ako hrušky. Takým chudákom, myslím si, treba pomôcť.
Aj istý Imro Dubák takto vysedával v putike a nalieval sa pivom. Jeho spolusediaci ho presvedčil, že do piva treba primiešať aj trochu zásmažky. Zásmažka je borovička, vodka, slivovica, ale patrí tu aj rum. Neviem, koľko si tých zásmažiek dali, len zrazu takí zasmažení začali vyspevovať. Pridali sa k nim ďalší chlapi, ktorí mali dobré hlasy. Krčmár ich najskôr upozorňoval, že v miestnosti sa nesmie spievať, aby si vyšli von, tam vraj môžu vyrevúvať, koľko sa im zapáči, no chlapi akoby boli hluchí. A bodaj by aj neboli, keď spievali na plné hrdlá a z plných pľúc. Krčmár preto iba hodil rukou, vyšiel von a zapálil si cigaretu.
Chlapi dospievali a posadali si na svoje miesta. Ale to už boli Imro a jeho kamarát sťatí pod obraz boží. Najviac však náš Imriško. Zgúľal sa pod stôl. Zdvihol ho ďalší jeho kamarát prezývaný Boxer. Naozaj – dlane mal ako lopaty. Rozhodol sa, že svojho priateľa dovedie či skôr donesie domov. Idú si teda po ceste a boli už blízko Imrovho domu. Zrazu sa oproti nim vyrúti Imrova stará. Bola nazlostená ako fúria.
„Tak takto sa veci majú,„ priam pišťala. „Najskôr ho otrundží a potom donesie.„
Pristúpila k Imrovmu priateľovi a bác – jedna facka a bác – druhá facka – z obidvoch strán tváre. Prekvapený Boxer pustil Imra na zem a rýchlym krokom upaľoval kade ľahšie. V tvári bol červený ako feferónka. A čo Imrova baba? Keďže nemohla svojho chlapa zdvihnúť, iba lamentovala rukami. Kto nášho Imriška doniesol domov, to sa mi už zistiť nepodarilo.Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
