príbehov, sledujem ľudské osudy, držím prsty a keď treba, zatínam päste. Nazerám a prežívam. Filmové plátno je pre mňa okno, ktoré mi dovoľuje pozerať, pretože niekto iný chce, aby som sa pozeral. A nielen pozeral, ale zároveň komunikoval a spoznával. Pretože film sa svojím univerzálnym jazykom zhovára s každým, kto má o to záujem. Ja záujem mám. A rád cez filmové okno sledujem, ako sa majú Francúzi, Nemci, Poliaci, Američania, Česi a vôbec všetci, ktorých filmy mám možnosť si pozrieť. Len mi akosi chýba možnosť pozrieť si, ako sa majú Slováci. V tom okne, cez ktoré sa pozerám, jednoducho nie sú. Akoby zrazu neboli. Raz sa mi na potulkách internetom, a nebolo to tak dávno, stala zvláštna vec. V americkej filmovej databáze som objavil informácie o filme slovenského režiséra Martina Šulíka „Záhrada.„ Neviem, kto napísal svoj názor na tento film, ale ak môžem voľne citovať, znelo to asi takto: „Tento film je jeden z najlepších, aké som kedy videl. Ak budete mať niekedy možnosť vidieť ho, rozhodne tak urobte a nikdy neoľutujete čas, ktorý ste mu venovali.„ Veľmi ma to potešilo. A nebolo to tak dávno, kedy skončil filmový festival Art Film 2002 v Trenčianskych Tepliciach. Slovenský filmový sviatok roka s množstvom súťažných príspevkov z celého sveta, ale ani jeden zo Slovenska! (rovnako to vyzeralo aj na uplynulých ročníkoch).Pre tuzemskú filmovú tvorbu zostala len retrospektívna kategória, kde bolo možné vzhliadnuť to najlepšie za posledných desať rokov. Okrem pár dokumentárnych filmov zachraňovali slovenský film zase len mená ako Šulík, Balco, Jakubisko a Luther. Jednoducho slovenské „the best of.„ Je veľmi smutné, že za desať rokov sa nazbieralo až šesť snímok, ktorými sme chceli prezentovať našu vlastne ani neexistujúcu kinematografiu. Kde sú teda všetci mladí tvorcovia, ktorí každoročne opúšťajú brány VŠMU? Kam sa podeli tí, ktorí majú tak ako Jakubisko, Uher, Hanák a mnohí ďalší, otvoriť okno a dať možnosť, nech sa aj iní pozrú na nás? Všetci svorne kráčajú buď do zahraničia alebo v ústrety reklame. Možno ešte sem – tam nejaká tá televízia. A možno je to preto, lebo u nás na film nie sú peniaze. Alebo chýbajú dobré scenáre a vhodné námety. Kto vie. Ešte šťastie, že v najbližšom období bude slovenské farby obhajovať poľská režisérka svetového mena Agnieszka Holland, ktorá v októbri s výraznou pomocou Ministerstva kultúry SR začne nakrúcať film o srdcovej téme nášho malého Slovenska, o Jurajovi Jánošíkovi. Mimochodom, pred časom som v jednom odbornom filmovom časopise čítal, že iránska kinematografia v poslednom období dosiahla významné úspechy na festivaloch po celom svete. Som tomu úprimne rád, len ma trochu škrie, že pred viac ako šesťdesiatimi rokmi, teda v dobe, keď v Iráne pravdepodobne ešte nevedeli, čo to film je, my sme už v Brtatislave mali založenú filmovú školu ako jednu z prvých na svete! A tak mi zatiaľ nezostáva nič iné, len pozerať do toho okna a čakať, ako zbojník Jurko dobyje svet a zároveň sa tešiť na ďalšie úspechy iránskej kinematografie.
VLADIMÍR MASNÝ