stva našich dedov.
Jednoduchý chlapík. Bez prívetivého úsmevu si ho z jeho známych nevie nikto predstaviť. Východniar. Na Kysuce pricupkal svojím ľahkým krokom a hneď zistil, že tu máme najkrajšie dievčatá. Učarila mu driečna „Turzovanka„ s hlbokými očami a vedno drepčia životom už pekných pár rokov. Dedovizeň a folklór sa mu hlboko vryli do srdca. Spomienky na detstvo sú preňho miazgou života. Chlapčenské predstavy sa mu doteraz preháňali mysľou a ich kontúry neotupil ani sivý vlas. Bartolomej Gernát, pre kamarátov Gemfi. Keď ho stretnete na ulici, akoby splynuli v šedi všednosti, ale keď si oblečie svoj kroj, vezme do rúk niektorú zo svojich vlastnoručne vystrúhaných píšťal a..., to je už iná reč. O tom i o inom sme spolu „hodili reč“.
Kedy si vystrúhal prvú píšťalku?
Detstvo a rané mládenectvo som prežíval v rodných Krivanoch na Šariši vo viacdetnej roľníckej rodine. Bol som najmladší. Pásaval som husi a jahňatá. Keď mi rodičia dovolili mať svoj prvý nožík, to som ešte nechodil do školy. Ostrý nožík sa stal mojím stálym spoločníkom až do ostatných dní. Pri pasení husí sme si robili jednoduché pískadlá – perdavky z púpavy. Oprobovali sme aj píšťalky a trúbky z vŕby. V rodine pre mňa zostávali tie najjednoduchšie práce – pasenie husí, oviec, kráv a koní. Času bolo habadej. Vystrájali sme všakovaké huncútstva, učili sa jeden od druhého a najmä od starších. Mal som možnosť vidieť a osvojiť si veľa rezbárskych fígľov. Priučil som sa zručnosti pri výrobe hračiek, ako sú rapkáče, veterné mlyny, frndžadlá. Z dreva sme zhotovovali aj vozíky, na ktorých sme sa spúšťali ako na saniach z kopca.
Celá rodina bola spevavá. Spievali sme nielen na svadbách či krstinách, ale veľa sme spievali pri kosení, hrabaní alebo sušení. Celá rodina bola folklórne založená. Otec, mama a bratia účinkovali vo folklórnej skupine z Krivian a môj otec je aj pôvodca tanca „Ovčí dych„. To všetko ma veľmi poznačilo a s tým žijem chvála Bohu aj teraz na Kysuciach.
Východniar. Prišiel na Kysuce a čo...?
Rodičia ma naučili zodpovedne vykonávať každú robotu a tak som nemal veľký problém presadiť sa ako stavbár. V maringotke som začínal na stavbách na Liptove, potom na Orave a v Žiline. Veľmi priaznivý vietor ma zavial až na Kysuce. Tak som prišiel do Turzovky, kde boli a sú najkrajšie ženy a skromné dievča Eva mi učarovala.. Mladosť, lásku a porozumenie sme potom spolu prezentovali aj v súbore Kysučan, kde príležitostne účinkujeme aj teraz.
Ako ťa pritiahlo drevo?
Bola to vôňa, mnohotvárny materiál. Bývam v osade Hlinené, kde nie je núdza o prírodné materiály, ako je hlina, kameň alebo drevo. Je ich dosť na to, aby aspoň niektorý ožil. Ja som si obľúbil drevo. Po odstupe času som nadviazal na začiatky z detstva. Začal som vyrábať jednoduché nástroje, ktoré som potom využíval aj popri účinkovaní vo folklórnych súboroch Kelčovan, Kysučan a ďalších.
Viem, že často používaš liesku, prečo práve tento druh dreva?
To sa musím vrátiť do svojich chlapčenských liet. Pri pasení kráv sme si s kamarátmi zhotovili preplietaný domček z lieskového dreva. Vtedy som si všimol vhodné vlastnosti tohto materiálu. V okolí Turzovky je ho dostatok. A naviac je tu tradícia výroby pastierskej píšťaly práve spôsobom „štiepanej„ liesky. Mal som to šťastie, že som mohol navštíviť výrobcu Vincenta Jantoša zo Zborova nad Bystricou, ktorý mi ochotne predviedol aj prezradil postup výroby „koncovky„. Lieska ako materiál má vlastnosti, ktoré výrobca takmer dokonale využil pre zľahčenie a kvalitu vystrúhanej píšťaly. Preto aj na Kysuciach je lieska moje obľúbené drevo.
Spoznávanie hory, života v lese, zbližovanie sa s prírodou, to je aj poľovnícky chodník, ktorý je tebe veľmi blízky, ba dokonca až dôverný...
Dá sa povedať, že v prírode som vyrástol a bez prírody si neviem život ani predstaviť. Hlinené – časť Turovky, kde bývam, je krásne údolie. Žblnkotavý potôčik, okolo neho ohýbajúce sa liesky a opodiaľ tmavá mohutná hora. Vietor sa preháňa medzi stromami, aj vtáčiky si hudú tú svoju a pritom je tu také dôstojné ticho. Takmer denne som na prechádzke. Aj pri poľovníckych potulkách si všímam detaily prírodných materiálov, najmä dreva. Vždy si donesiem vyhliadnutý kúsok dreva domov. Obzerám ho zo všetkých možných i nemožných strán. Snažím sa ho oživiť, aby priniesol úsmev, radosť alebo zamyslenie.
Čím ti učarila koncová píšťala?
Tým, že je to najjednoduchšia píšťala a veľmi efektívna. Dajú sa na nej hrať pekné melódie a je z dreva - tradičného a vďačného materiálu. Jej výroba je jednoduchá. Najskôr musím vybrať vhodný rovný kus liesky. To je možné v ktoromkoľvek ročnom období. Liesku rozštiepim na dve polovice tak, aby som vyštiepil jedno - najlepšie po letokruhu. Vyčistím polžliabky a na jednom z nich nožíkom vyrežem tónotvorný oblôčik – dierky. Polžliabky priložím k sebe a omotám ich kôrou z čerešne alebo brezy. Kôru treba dobre stiahnuť. Vyrezaný kolík zasuniem do časti, v ktorej je oblôčik. Treba vhodne nasmerovať, aby bol tón čo najčistejší. A je to.
Aký bol prechod od koncovky ku trombitom?
Okrem koncovej píšťaly sa na Kysuciach vyrábali a využívali v minulosti pastierske trúby – trombity. Bol to jednoduchý a veľmi estetický nástroj. Jeho výroba je podobná ako výroba koncovej píšťaly. Preto som podľa tradičného postupu, ktorý popísal už spomínaný Vincent Jaroš, vyrobil najskôr jednu kratšiu (150 cm) – pastiersky roh a potom ešte niekoľko dlhších (350 cm). Všetky vystrúhané nástroje sú funkčné a predvádzam ich pri rôznych príležitostiach aj v súčasnosti.
Postup spracúvania dreva pri väčších píšťalách je určite náročnejší preto, že sú rozmernejšie.
Výroba koncovej píšťaly-koncovky sa odlišuje od výroby iných píšťal najmä tým, že lieska sa nevŕta, ale otvor sa dosiahne po rozštiepení vylúpnutím jadra liesky. U pastierskej trúby aj trombite sa vnútorný otvor dosiahne po rozštiepení alebo rozrezaní - vysekaním polžliabkov. Na to musí byť upravený nástroj a otvor musí byť kuželovitý.
Čo podnietilo rozhodnutie: „Urobím malú fujarku?„
Výrobou každej ďalšej píšťaly alebo trúby a vôbec každého nástroja som nadobudol zručnosť a skúsenosti. Trošku neskromne podotknem, že som cítil, že sa zdokonaľujem a nestačilo mi to, čo som dokázal. Ani ja som sa neuspokojil s výrobou jednoduchších nástrojov. Skúšal som, proboval. Až som začal vyrezávať viacdierkové píšťaly. Od tých najmenších až po kráľovnú píšťal „fujaru.„ Už som ich urobil neúrekom a prinášajú radosť deťom i dospelým nielen na Slovensku, ale aj v iných štátoch Európy, aj za oceánom..
Napodobniť pomocou píšťaly zvierací hlas... Nebolo to silné nutkanie?
Bolo a veľmi veľké. Treba pozorne počúvať v lese a najmä rozoznať zvuky, hlasy, ryčania a kňučania. Postupom času som sa začal zaoberať aj výrobou účelových zvukových nástrojov. Napríklad vábničky – vresk zajaca, pískanie srnčaťa. Drevený malý pastiersky roh, ktorý je dlhý asi 50 centimetrov, sa vhodne dá použiť na vábenie jeleňa.
Gajdy. Pustiť sa do výroby takého náročného hudobného nástroja, to chce mať odvahu a predovšetkým remeselný fortieľ.
Áno. „Gajdica„, to je zvláštnosť, ktorej sa venujem, odkedy som počul hrať deda Ondreja Mizeráka z Lúčky. Hneď po prvom počutí gajdice som navštívil výrobcu. Predviedol ju na festivale vo Východnej v roku 1974. Hral melódie, ktoré rád počúvam a pripomínajú mi spev pri pasení kráv...Dedo Mizerák predvádzal hru na gajdicu jedinečným spôsobom, a to ma priam fascinovalo. Napriek tomu, že melodická píšťala nemala pravidelný tónový rad, veľmi dobre sa na nej dali hrať charakteristické piesne z môjho rodiska. Tento nástroj som si veľmi obľúbil. Najskôr som hral na gajdicu od deda Mizeráka. Vlastnú som si vyrobil v roku 1975. Podľa získaných poznatkov som onedlho vyrobil aj dvojgajdicu, ktorá je jediná svojho druhu vôbec.
V ktorom roku uvideli svetlo sveta prvé gajdy z Turzovky?
Výrobou gajdice som nadobudol poznanie, ktoré mi umožnilo uvažovať o výrobe gájd. Najskôr dvojzvukových, potom viaczvukových. Prvé gajdy som vyrobil v roku 1979. Vyrábam všetky súčasti sám. Používam mech vyrobený z kože kozľaťa. Ozvučnice sú z kravských rohov. Ostatné súčasti sú z dreva. Buď je to slivka, čerešňa alebo baza.
Verejnosť už pozná vaše vystúpenia so synom Andrejom. Je interprétom alebo už aj výrobcom?
Syn Andrej už od malička hral na mnou vyrobených nástrojoch. Niekedy ma technikou hry prevyšuje. Často vystupujeme spolu aj s manželkou. Radi si hráme a spievame.
Prichádzajú dni, ktoré ponúkajú podstatne viac času ako doteraz....
Výrobe pastierskych nástrojov venujeme takmer všetok svoj voľný čas. Zavše prichádzam na nové poznatky a vždy je čo odhaľovať pri poznávaní vlastností dreva. Pritom ten čas akoby ma predbiehal. Je neúprosný, chce ma upozorniť. Akoby hovoril: „Nie je to pravda, že ja sa hrám stále s výrobou píšťaliek. Rád sa vraciam do detských rokov, boli krásne, sú neopakovateľné....
Peter Malicher
