ria svojho milého. Ten jej chytil ruku a pobozkal. „Vieš, že nikoho na svete nemám radšej ako teba,„ odpovedal. „A kedy sa zoberieme?„ spýtala sa nádejná nevesta. „Vieš, chcem si ešte našetriť nejaké peniaze, aby sme mali z čoho zaplatiť svadbu a mohli sa pustiť do stavby rodinného domu. Ty si sirota, máš len kopu malých súrodencov, finančne ti nikto nepomôže. Musím šetriť, aby sme nežili v biede. Ja ani naše deti. To by som nerád,„ odpovedal Pavol. Mária si na rodičov takmer nepamätala. Matka ochorela na tuberkulózu, zomrela ani nie štyridsaťročná. Zostalo po nej päť detí. Akoby nešťastia nebolo dosť, za pol roka odišiel za ňou aj otec. Diagnóza lekára bola rovnaká. Tuberkulóza. Otcov brat Ondrej, ktorý študoval na teologickej fakulte, mu pri smrteľnej posteli sľúbil, že keď sa postaví na vlastné nohy, o deti sa postará. Zatiaľ sa vedenia domácnosti ujala najstaršia Julka, ktorá mala šestnásť rokov. Ondrej po skončení štúdií skutočne naplnil svoj sľub a posielal Júlii peniaze. Občas, keď mu to povinnosti dovolili, prišiel aj na návštevu. Nezabudol priniesť darčeky, medzi ktorými nechýbalo ani oblečenie pre deti. Maličkí súrodenci poslúchali Julku ako vlastnú matku. Mladosti si chúďa neužila. Nepoznala prechádzky pri mesiačiku, či prvé bozky v tráve. Už skoro ráno sa pustila do roboty a neskončila skôr ako v nočných hodinách. Keď už súrodenci podrástli, popýtal ju o ruku Michal, ktorý býval v susednej dedine a bol starým mládencom. Susedky jej radili, aby ponuku prijala. Urobila tak, pretože vedela, že v chalupe chýba chlapská ruka. Michal bol dobrý manžel. Pomáhal jej aj pri výchove štyroch súrodencov, ktorí behali po dome. Neskôr k nim pribudli ich vlastné deti Janko a Milka. „Miesta je tu pre všetkých dostatok,„ hovorieval, keď Julka nadhodila, že mu možno vadia jej súrodenci. Tí postupne vyrástli a tak už mohli pomáhať pri gazdovstve. „Neviem, Mária, či si si vybrala toho správneho,„ povedal jej jedného večera švagor. „Vieš, hovorí sa, že tvoj Adam akosi pričasto chodieva do susednej dediny k svojej tete.„ „A čo je na tom zvláštneho?„ spýtala sa Mária. Teta ho vraj volá, aby jej pomohol pokosiť lúky a obriadiť dobytok. „Patrí sa predsa pomôcť rodine,„ odpovedala švagrovi. „Nuž áno. Máš pravdu, že rodine treba pomôcť. Povráva sa, že tam nechodí kvôli pomoci, ale za tetkinou dcérou, jeho sesternicou Barborou, ktorá je vychýrenou krásavicou. Nechcem ťa raniť, ale mala by si sa ho na tie návštevy spýtať,„ radil jej Michal. Keď sa nasledujúci večer stretla s Adamom, spýtala sa, ako sa má jeho sesternica. Očividne bol v pomykove. „Neviem, prečo sa na to pýtaš. Hovoril som ti predsa, že moja teta je chorá a potrebuje pomoc. Muž jej už nežije, syna nemá, len dcéru. Nemá im kto pomôcť,„ odpovedal Adam. Mária mu verila každé slovo. Jej milý však začal chodiť na schôdzky čoraz menej. Zato sa stále viac vyhováral na práce u tety Emílie. Raz to boli kosby, potom sušenie sena, neskôr dobytok, ktorý bolo treba opatriť. Mária sa aj ponúkla, že mu môže pomôcť, keď jeho teta je už nevládna a dcéra Barbora chodí do meštianky a robota v maštali jej práve nevonia. Adam však nesúhlasil. Nech vraj pomáha na gazdovstve svojej sestry. Ani nie po troch mesiacoch úplne prestal chodiť na schôdzky. Keď prišiel švagor s novinou, že Adam si berie Barboru, Mária sa rozhodla skoncovať so životom. Vyšla na povalu, našla hrubý poraz a uviazala ho na trám. Keď už mala slučku na krku a stála na starom kufri po dedovi, spomenula si na slová z biblie. Zložila si slučku z krku, kufor odložila na pôvodné miesto. Poplakala si na povale a zišla do kuchyne. Sestra Julka ju pohladila po vlasoch. „Neboj sa dievča, ešte nájdeš toho pravého. Veď aj ja som si počkala na môjho Michala,„ utešovala ju. Mária sa rozhodla pre život v samote. Žiaden muž ju už nelákal. Sklamanie z veľkej lásky bolo príliš bolestivé. Neskôr sa jej dostalo do uší, že Adam sa naozaj zosobášil so svojou sesternicou. Krátko na to sa mu po sebe narodili tri deti. Dve dievčatká a jeden chlapec. Žiaľ, všetky boli mentálne postihnuté. Jedného večera sedela Mária, ktorej medzičasom zošediveli všetky vlasy, v záhrade, ktorá voňala jeseňou. Všimla si, že po chodníčku ide akýsi chlapec. Vyškriabal sa na ich plot a chcel odtrhnúť červené jabĺčko zo stromu. Nedarilo sa mu a spadol do záhrady. Keď prišla Mária k nemu, zbadala oči, ktoré jej niekoho pripomenuli. Boli Adamove. Posadila chlapčeka k sebe a nazbierala mu do zástery krásne jabĺčka. Ponúkla ho a on si zobral. Keď sa ho spýtala na meno, otvoril ústa, no nič z nich nevyšlo. Bol nemý. Iveta Hažíková
