sť huby. Aj keď vonku vládli najväčšie suchá. Však viete, že je hubárska sezóna – minule som bol pozrieť, ako vyzerá hora zblízka, a čo nevidím: vôbec nič. Akurát som do kravského lajna šliapol. Však mi moja stará vtedy napapuľovala, že vraj som ani nebol na huby, ale voľakde v putike; mala časť pravdy, nemohol som obísť jednu horskú krčmičku, kde podávajú zlatobažantské pivo. Veď povážte, vyjdete hore na vrch a pochytí vás ohromný smäd. Môžete, ak si nedáte pozor, zapáliť aj pľúca, pretože toľko ozónu naraz... Nuž, okrem tej putiky som nenašiel vtedy nič. A potom prišiel poriadny dážď. Sprcha je oproti tomu len takým letným závanom, či ako by som to nazval.
Chcem spomenúť ešte jedného chlapíka, ktorý bol tiež vynikajúcim zberačom húb, len bol prihluchý, a preto na každého kričal. Na huby chodieval už o piatej ráno, čo je, myslím si, optimálny čas, lebo potom nájdete akurát tak figu borovú, alebo onú krčmičku, kde sa akurát tak dobre sedí. Nuž a tento náš mládenec, pretože mal vyše dvadsať rokov, zbieral hríby tak, že ich vyhrabával rovno spod prste. Ony boli ešte maličké, takže niet divu, že sa neustále ukrývali. Nájsť takého smrekováka, ako sa u nás hovorí hríbu smrekovému – veď ho poznáte, má belavú hlavičku a je to jedna z najchutnejších húb!
A ako náš mládenec kolenačky chodí po hustej hôrke, vychádzajú z mestečka do blízkej osady na vrchoch dve ženičky. Niesli na chrbtoch batôžky, to znamená poživeň na celý týždeň, ba aj mesiac. Prežehnajú sa pred obražtekom Panny Mária, upravenom pri lese. Blízko už vidieť prvý dom ich osady. A vtedy sa to stalo! Na okraji lesa či hôrky sa ozval hrôzostrašný výkrik: „Tak už vám mám, anciáša vášho!„ Ženičky – babky sa náramne preľakli, pozhadzovali batôžky z pliec a hybaj čím najrýchlejšie do osady. Až neskôr zistili, že náš šuhajko, ktorý tak strašne kričal, lebo bol prihluchlý, našiel niekoľko veľkých hríbov. A na jednom mieste. Lebo on sa vedel, nebudete veriť, s tými hríbmi aj porozprávať...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
