Predstavte nám aspoň niekoľkými slovami Kysáč...
Prvý Slovák, ktorý sa v roku 1773 v Kysáči usadil bol Ďuro Vardžík z Novohradskej stolice. V tom istom roku prišli za ním ďalší, kvôli úrodnej pôde a lepším podmienkam pre život, ktoré tu nastali, keď Mária Terézia kúpila Vojvodinu. Kysáč je malé mestečko s 5 500 obyvateľmi, z ktorých je 90 % Slovákov. Hovorievame, že Kysáč sa nachádza na takej rovine, že melóny, alebo dyne sú u nás najväčšie kopce.
Kedy vznikol folklórny súbor Vreteno?
V roku 1973 a odvtedy sa v ňom vystriedalo veľa generácií. Najhoršie je, že keď chlapci odídu na vojenčinu a keď sa po vojenčine vrátia domov, prestanú v ňom tancovať, čo je veľká škoda. Výchova nových tanečníkov si vyžaduje veľa času, úsilia a trpezlivosti nielen mňa ako vedúceho, ale i všetkých už „ostrieľaných“ tanečníkov. Veková hranica členov nášho súboru je od 15 do 21 rokov.
Aké tance má súbor vo svojom repertoári?
Kým bola Juhoslávia jednotná, mal súbor v repertoári aj tance iných národov. Posledných desať rokov sa však sústreďujeme iba na choreografie tancov z rôznych oblastí Slovenska, ktoré sú známe u nás vo Vojvodine. V súčasnom období sme sa preorientovali na štylizované tance, ktoré majú priaznivý divácky ohlas a ľuďom sa páčia.
Kto vám šije nádherne kroje, ktoré ste v Ochodnici v jednotlivých tancoch predstavili?
U nás, v Kysáči, je taká skupinka starších žien, ktoré šijú kroje. Keby nebodaj pomreli, máme už toľko krojov, že vystačia hádam aj na sto rokov. U nás aj na svadbách je taký zvyk, že keď sa mladé dievča vydáva, tak do daru musí dostať všetky ženské kroje, čo máme u nás, tie tradičné. Takže dievčatá kroje vlastne dedia od svojich rodičov, tí majú záväzok dať kroje vyrobiť.
Kto financuje činnosť folklórneho súboru Vreteno?
Kultúrne a informačné stredisko, ktorého zriaďovateľom je Nový Sad – hlavné mesto Vojvodiny. Takže oni financujú celú činnosť strediska a okrem nášho súboru aj ďalšie, a to dva detské folklórne súbory, tri divadelné súbory a viaceré spevácke skupiny.
Nejedno naše kultúrne stredisko vám môže závidieť takýto počet súborov...
My si aj takouto formou uchovávame, jazyk, zvyky a tradície, sme na ne hrdí, hádam viac ako vy, čo tu na Slovensku žijete.
Aké máte ako odborník – folklórista - pocity z Folklórneho festivalu Ochodnica...
Je to veľmi zaujímavé podu- jatie, aj celá jeho atmosféra. Keďže sa zaoberám folklórom, dosť rokov chodím už aj na takéto festivaly a musím povedať, že je to vzácne, keď sa na jednom mieste môžu stretnúť iba súbory, ktoré sa zameriavajú na staré zvyky, obyčaje a tradície ľudí Kysúc.
Ako dlho sa kontaktujete s Ochodnicou?
Od roku 1999 – teda tri roky. Keď sme tu boli prvýkrát, pršalo tri dni v kuse. Nevedeli sme si ani predstaviť Ochodnicu ináč, teraz pršalo iba deň a dva dni bolo pekne slnečno. Možno sme k vám slnko priniesli od nás, z Kysáča. Tento priateľský kontakt s Ochodničanmi by sme si chceli udržať, lebo viete, pre nás je táto oblasť Slovenska veľmi zaujímavá, sú tu hory a je tu iná mentalita ľudí. My zas máme rovinu, takže je to zaujímavé.
Ako sa žije našim krajanom v zahraničí?
Sme dosť veľká komunita – je nás tam cca 60 000 Slovákov. Myslím si, že máme najväčšie menšinové práva v Európe. Nielen Slováci, ale všetky menšinové národy žijúce v Juhoslávii. Máme svoju základnú školu, dve gymnázia, filozofickú a pedagogickú fakultu, televíziu i rozhlas. V slovenskom jazyku vychádza šesť týždenníkov a aj mesačné noviny. Máme teda svoje práva a keď nás chcú „utlačiť“, tak sa nedáme...
Na záver iba toľko: z krajanov v zahraničí by sme si mali brať príklad. Nielen z ich hrdosti, ktorou sa hlásia k slovenskému pôvodu, ale aj z ich húževnatosti, lásky k rodnému jazyku a často i nekompromisnosti, s akou sa dožadujú všetkého, čo im právom patrí.
Magda Hacková
Snímky: autorka
