hovorievalo, že mládež ide na vojnu, aby sa popravila a zmužnela. Veru, aj ja som bol na vojne. Možno sa to ani nezdá, ale v streľbe som bol najlepší. Dokonca som raz trafil terč. Ale existovali aj lepší vojaci – z nich mali dôstojníci priam panický strach. To keď pri nabíjaní nechtiac otáčali hlavňami samopalov na všetky strany. Hrozilo, že sa mužstvo doslova postrieľa. Nečudo, že veliteľstvo si potom, ak sa všetko dobre skočilo, poriadne uhlo dobrého koňaku alebo slivovičky s horcom.
A tak mi prišiel na um priam zaprášený príbeh z tých krásnych vojenských čias. Pamätám si, že nám veliteľ vždy hovorieval: „Vážení, vždy je lepší na vojakov sa hrať, jako by sme mali vskutku bojovať.“ Bol to dobrý veliteľ. Neviem už, kde sa tento príbeh odohral, možno kdesi na východe vtedajšej Československej republiky. Práve sa konali akési veľké štátne oslavy. Všetci v maskáčoch, teda v bojovom oblečení, akurát vojaci, čo mali službu na bráne, si mohli na seba navliecť vychádzkový, aj keď v podstate služobný odev. To znamenalo, že sa s oným odevom mohli dostať mimo kasárne, kde ich už čakalo rušné mesto so svojimi lákadlami. Službukonajúcich vojakov bolo málo, a tak spomínané „sviatočné“ t.j. „mestské“ oblečenie sa požičiavalo aj ďalším vojakom. Takto sa do mesta dostalo oveľa viac vojakov, ako slúžilo na bráne... Nuž a bol tam jeden slobodník, ktorý sa volal Rapkáč. Aj mu to pasovalo, lebo neustále mlel ústami. Požičal som Rapkáčovi služobné oblečenie a mohol sa dostať legálne cez bránu. Dohovorili sme sa, že sa o hodinku vráti. Horkýže! Prešla hodinka, prešli dve a milého vojačika nebolo. Ej, ale sme sa vtedy strachovali! A nie nadarmo! Veliteľ všetko zistil – dal nástup celému útvaru. Našťastie sa náš vychádzkar Rapkáč predsa len vrátil – spitého pod obraz boží ho súkmeňovci v zelených mundúroch prepašovali cez vysoký plot útvaru. Rýchlo sme ho prezliekli, ja som sa tiež vyobliekal, aj služobné šnúrky som si pripol. Nástup dopadol dobre. Veliteľ bol nútený skonštatovať, že všetci sú oblečení, ako majú byť, aj počty mužstva súhlasili. Len si nevšimol, že Rapkáča, ktorý už driemal, podopierajú jeho kamaráti. Ale taký je vojenský život. Kolektív sa, našťastie, nezaprel. Doteraz mi chodia zimomriavky po chrbte z pomyslenia, čo by sa asi stalo, keby ten v dave ukrytý vojak-slobodník spustil, ako sa hovorí, šabľový tanec... Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová