ásku. Hoci o ňu prišla, šťastie i synovia jej ostali
Hovorí sa, že cez oči môžeme iným nahliadnuť do duše. Uponáhľaná doba, a azda aj náš nezáujem, nám však takéto výpravy do ľudského vnútra neumožňujú. A tak okolo tých, ktorí majú dušu aspoň o čosi čistejšiu než my, bežne prechádzame bez povšimnutia. Bez toho, aby sme sa od nich čo-to naučili, načerpali silu a azda i znova našli zmysel vlastného bytia.
Kde ťa, láska, berú
Svoju prvú lásku stretla pani Helena ako 17-ročná. Bol ňou Jaroslav. Pomáhal jej znášať problémy v rodine i údel dospievajúceho dievčaťa, ktoré túži po láske a hľadá, na ktorú stranu križovatky života sa dať. Opustil ju po10 mesiacoch. Zúfalá sa začala pohrávať s myšlienkou vziať si život, dokonca skúsila svoje nešťastie zavrieť za bránami kláštora. Nevyšlo ani jedno, ani druhé. Keď skončila školu, vydala sa a porodila dcérku. Zdalo sa, že všetko je tak, ako má byť. No len dočasne. Absencia lásky po 10-tich rokoch ukončila rozvodom aj tento vzťah.
Osud chcel, aby ho vo štvrtok 5. augusta 1993 opäť stretla. Po 25-tich rokoch pred žilinskou poštou. Jaroslav, jej prvá láska, mal vtedy za sebou už tretí výkon trestu. Aj napriek rušnej minulosti mu z očí sálal pokoj a vyrovnanosť. Porozprával jej o svojom živote, o tom, ako ho zasiahla Božia láska a ako ju šíri ďalej. Pozval ju na cirkevné stretnutie. „Konalo sa 8. augusta, hneď o tri dni. Tam som i ja prežila obrátenie a pocítila, že môj život sa mení a dostáva vďaka Božej láske zmysel. Vedela som, že s Jaroslavom už budeme stále spolu. Keď som si listovala v denníku, ktorý som si písala ako dievča, prečítala som si, že 8. augusta som Jaroslava stretla prvýkrát!“ spomína pani Helena na dni šťastia. A bolo ich ešte oveľa viac. Dcérka žila svoj život, takže rodinka sa rozrastala. „Po mesiaci sme sa vzali. Narodil sa nám syn Adam. Jaroslav mal z mimomanželského vzťahu syna Nikolasa. Jeho matka sa po potýčkach so zákonom dostala do väzenia. Chcel ho vychovávať a situácia, ktorá nastala mu túto šancu dala.“ Jedného dňa prišla staršia pani a priviedla 3,5- ročného Nikolasa, o ktorého sa matka nemohla a ona odmietla starať. A odvtedy bol s nimi.
Z cesty sa nevrátil
Kým žili spolu, všetko bolo krásne. Problémy sa zdali akési menšie, radosti dvojnásobné. Jaroslav kontakty z minulosti neudržiaval, Helena mu ju ničím nepripomínala. Veď si brala nového človeka. Deň začínal čítaním Biblie a nákupmi. „Moja rodina bola šokovaná. Mala som 42 rokov a brala som si bývalého, niekoľkonásobného väzňa. Videli však, že to už nie je pravda a život, ktorý sme spolu viedli ich presvedčil,“ hovorí pani Helena.
Jedného dňa sa však všetko zmenilo. Adam mal vtedy dva roky, Nikolas necelých päť. „Zvykla som chodiť s deťmi popoludní spať. Aj 23. septembra 1996 to tak bolo. Až na to, že som celý deň cítila akýsi nepokoj. Aj napriek tomu som nič zlé netušila, keď zazvonili pri dverách policajti. Napokon povedali, že Jaroslav havaroval. Spýtala som sa, či je mŕtvy,“ pokračuje vo svojom rozprávaní Helena. Vtedy akoby sa pre ňu zastavil čas. Akoby všetko naokolo prestalo existovať. Len bolesť a dve malé deti, tmoliace sa okolo jej nôh, boli skutočné. Tie ju vrátili do prítomnosti. Jaroslav sa zo služobnej cesty už nikdy nevrátil. Helena zostala sama, no silná viera jej dodala silu kráčať ďalej. „Jarko sa vždy tešil na stretnutie s Ježišom. Jeho sen sa teda splnil. On šiel domov, len my sme tu ešte ostali prechodne ubytovaní. Prišiel jeho čas, svoju prácu na zemi vykonal. Tak to beriem. Akoby bol len o poschodie vyššie.“ Nebolo Jaroslava, zato problémov začalo pribúdať. A Helena bola na ich riešenie sama.
Mám dvoch synov
Zdalo by sa, že keď Nikolasov otec zahynul, akékoľvek Helenine povinnosti voči nemu skončili. Opak však bol pravdou. Vždy bol jej druhým synom a chcela, aby to tak bolo i naďalej. Nikolasova matka však o syna prejavovala stále väčší záujem. Až napokon po jednom stretnutí s ním zavolala, že ho už nevráti. Helena sa teda obrátila na súd. „Sociálna pracovníčka nám však oznámila, že sa máme spolu dohodnúť. Vnuknutie zhora ale znelo: daj jej šancu. Dostala ju. Nikolasa som videla raz za rok. Nevyhľadávala som ho, nechcela som ich vzťah narušiť, aj keď som pri tom veľmi trpela a nebolo azda dňa, kedy by som naň nepomyslela v modlitbách.“ Osud však chcel inak. Nikolasovej matke opäť hrozilo väzenie a poprosila Helenu, aby ho vzala k sebe. Tá však nechcela chlapca miasť, striedanie matiek mu neprospievalo. Hlavou jej však preleteli slová zo Svätého písma: Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo i len jediný z týchto maličkých. Napokon sa na základe týchto vážnych slov rozhodla a vzala ho k sebe. Ale za prísnejších podmienok na biologickú matku. Tá pristala a Nikolas je súčasťou Heleninej rodiny už štvrtý rok. Je veľmi temperamentný a živý. Odzrkadľovalo sa to, samozrejme, aj na výsledkoch v škole. Aspoň čiastočne pomohol odklad povinnej školskej dochádzky, no Nikolasovu živosť obmedzil len do istej miery. „V kolektíve sa dožaduje zvýšenej pozornosti, s učiteľkou chce nadviazať priateľstvo a ja chápem, že to pri toľkých deťoch v triede nejde. Zmenili sme aj školu, no i tak si Nikolas vyžaduje osobitý prístup. Navštevuje nás psychológ a pokrok sa pomaličky dostavuje,“ vidí Helena budúcnosť optimisticky. Jej srdce je také veľké, že sa stará nielen o Nikolasa, ale aj o jeho matku. Kým bola vo väzení, písala si s ňou, navštevovala ju. Dodnes sú v kontakte. No Nikolas je stále súčasťou Heleninej rodiny.
Vzťah k deťom sa celým jej životom vinul ako svetlá niť. Vždy túžila pracovať v detských domovoch. Láska k ľuďom, ku ktorým bol osud nežičlivý, ju priviedla aj do cirkevných aktivít vo väzniciach. „Prihovárame sa ľuďom slovom i piesňou, rozdávame im lásku a optimizmus,“ pokračuje Helena. A radosť môže rozdávať iba človek, ktorý ho jej má nadostač v prvom rade pre seba a blízkych. A to pani Helena má. Život ju nečastoval len radosťami, práve naopak. Aj napriek tomu sa dokáže zo života tešiť a spríjemňovať ho aj iným. Povzniesla sa nad problémy, kvôli ktorým by iní padli na dno svojich síl. Ona z nich nabrala novú silu.
Iveta FROLKOVÁ
Foto: archív Heleny Balátovej
