i zostane človeku, ako sa hovorí, rozum stáť. Nájdete napríklad na ceste päťstokorunu a vy akurát potrebujete peniaze ako soľ, v tráve objavíte štvorlístok a zároveň vám odkiaľsi príde zabudnutý honorár, idete do špajze po kompót a do očí vám padne fľaška slivovičky, ktorú ste si tu už dávnejšie odložili, ale ste na to zabudli, lebo ste mali poriadne v hlave. Len sa priznajte, či to nie je tak! Božemôj, aká je tá fľaška, chuderka, no len sa pozrite, celá zaprášená!
Počul som, že v susednej dedine býval na hornom konci istý človek, ktorého prezývali Vtáčkar. Choval veľký kŕdeľ holubov, ale aj iných vtáčikov. Mal napríklad sojky, hovoriacu vranu, pretože jej podrezali jazyk, párik hrdličiek, stehlíky a bohvie ešte akých letúňov. Na kúsku role mal každý rok zasadené zbožie, aby mu vtáky cez zimu nepohynuli. Strachoval sa o ne. A tak vždy čakal na jar.
Stalo sa to v máji, keď všade rozkvitali kvety a naplno sa rozzelenela trávička – ozajstný raj na zemi, teda jar. Veď už som to bol býval spomínal... Nuž a náš Vtáčkar sa raz, práve bola nedeľa, zastavil po omši v krčmičke na pohárik. Trochu sa zdržal, lebo sa cítil pri peniazoch, akurát dostal výplatu. Vtedy sa aj v krčmičke dobre platí. Domov prišiel až popoludní. Jeho vtáčiky ho už čakali. „Viem, viem, neskoro som prišiel, dlho som sa zdržal,“ prihováral sa im Vtáčkar a tackavým krokom pristúpil ku klietkam. „Hneď sa o vás postarám.“ A veru sa postaral. Do klietok im nasypal chlieb a pridal vody. Ako sa tak vracal z povala, vidí na chodbovom okne, ktoré bolo otvorené dokorán, čudného tvora. Celý bol v zelenom sfarbení, len hlavičku mal nažltlú. Vtáčkar ostal v pomykove, pretože také čudo ešte nikdy nevidel. Operenca opatrne chytil do dlaní oboch rúk. Nebránil sa. Skončil v prázdnej klietke.
Vtáčkarovi to nedalo, bežal k susedovi. Sused, sčítaný človek, mu určite poradí. Zaviedol ho do vlastnej záhrady. A tam sa diali veci! Záhrada vypučala do najkrajších farieb a vôní. Všade bzučali včely a čmeliaky. A práve s čmeliakmi poletovali aj dva zvláštne tvory, pretože boli niekoľkokrát väčšie ako ostatný hmyz. Lietali z kvetu na kvet, pchali si do nich svoje tielka a neúnavne vibrovali krídelkami. Vtáčkar si pretieral oči a celkom vážne si myslel, že je opitý a má halucinácie. Išiel sa domov vydrichmať.
Na druhý deň mu sused doniesol mestské noviny. A tam stálo čierne na bielom, že istému chovateľovi zmizlo vzácne exotické vtáctvo. „To, čo máš v klietke, je andulka a čo si videl v klietke, boli kolibríky,“ vysvetlil sused Vtáčkarovi. Tomu sa určite doteraz, ak sa nepominul, zjavujú všetky známe i neznáme vtáčiky-letáčiky. Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
