Dnes je 21. storočie, kto by veril takým veciam,“ durdil sa František v posteli. “A čo mám robiť. Ty si celý deň v robote a potom ideš hrať tie svoje šachy. Prídeš domov, naješ sa a hybaj do postele. V sobotu si majstruješ v dielni, v nedeľu sa naobeduješ a popoludní zasa šachy. Iná žena by to veru nezniesla. Ešte dobre, že máš mňa,“ zasmiala sa Milka a pritúlila sa k nemu. Mala ho rada. Boli spolu už dvadsaťpäť rokov. Mali dvoch synov, vysokoškolákov. V podstate sa nemala na čo sťažovať. František bol dobrý muž, pracovitý, staral sa o rodinu a mal ju rád. Aj keď jej to nevedel dať vždy najavo, vedela, že je to tak. Občas jej dokonca priniesol ružu či iný kvietok. Schoval ho však do tašky, aby ho chlapi s ním nevideli. Hanbil sa. Alebo skôr bál, že by sa mu vysmiali. Jeho záľubou boli šachy. Bol šikovný, len málokomu sa podarilo zvíťaziť nad ním. A jeho kamarátov – spoluhráčov to škrelo. Často, najmä po výplate, si totiž zahrali aj o peniaze. Nešlo o vysoké čiastky. Ale pravidelným víťazom bol on. Vždy im zaplatil po runde, no občas mu čosi z výhry aj zostalo. Nikdy sa však kvôli tomu nepoharkali. Boli dobrí kamaráti. Preto nebola proti, keď voľný čas trávil aj s nimi. Ona bola na invalidnom dôchodku. Mala problémy s kĺbom. Predtým pracovala v závode na výrobu ložísk. Celý deň stála pri stroji. Chodila na rehabilitácie, bola v kúpeľoch, no nepomohlo. Verdikt lekára bol neúprosný. Trvalá invalidita. Hovoril síce o možnosti umelého kĺbu, vedela však, že na to treba peniaze. A teraz, keď pracoval len František a chlapci študovali, nemohla na to ani pomyslieť. Aj keď ju muž utešoval, že zájde cez leto na brigádu a nejaké peniaze zarobí. Vrátila sa myšlienkami k Róze. Bola to ich susedka. Stará pani. Chudera, nemala nikoho. Rada chodila k nim domov na kus reči. Aj ona bola rada, že nie je sama, keď bol František v práci. Róza sedela, rozprávala a ona si robila svoje. Varila, upatovala, prala, žehlila. Róza jej vôbec neprekážala. Ba naopak. Jej historky rada počúvala. Pripomínala jej starú mamu, ktorá tiež rozprávala príbehy o duchoch, strašidlách, svetlonosoch či utopcoch. Keď bola malé dievčatko, vždy sa pri jej “rozprávkach“ schovala pod perinu. Keď prišiel František dnes domov, bola u nich Róza opäť na návšteve. Práve hovorila, ako sa jej kamarátke z detstva zjavovala zomretá matka. “Babka, neviete rozprávať aj o niečom inom?“ zahriakol ju František a odišiel si niečo majstrovať do dielne...
Prišla nedeľa. Dnes uvarila jeho obľúbené jedlo. Kapustnicu a pečenú hus s červenou dusenou kapustou a knedľou. “Žienka moja, bolo to výborné,“ pobozkal ju na čelo a zberal sa k odchodu. Vedela, kde ide. Do neďalekej krčmičky, zahrať si s kamarátmi partičku šachu. Vedela aj to, že ho môže čakať až neskoro večer. Nevadilo jej to. Mala dnes naplánovanú návštevu kamarátky v susednej dedine. Bola chorľavá, chcela ju ísť pozrieť. Vrátila sa okolo ôsmej večer, František ešte doma nebol. Ťažkú hlavu si z toho nerobila. Často sa stalo, že prišiel až po “záverečnej“. No nikdy opitý. Pil len striedmo, rád mal len červené vínko. Bolo pred jedenástou, keď sa dvere na kuchyni s hrmotom otvorili a dovnútra vletel jej muž. Biely ako osika, trasúci sa na celom tele. “Ja, ja, ja som videl, videl....“ Nevedela z neho dostať súvislú vetu. Asi po pol hodinke sa ako-tak upokojil. Napokon zo seba vykoktal, že ho strašilo. Pochytil ju taký záchvat smiechu, že si až “čvrkla“ do gatiek. Nemohla prestať, tak ju natriasalo. “Teba, že strašilo? Ja sa pominiem,“ hovorila medzi dúškami smiechu. Napokon sa dozvedela, že keď odchádzal z krčmy, kde mimochodom vyhral od kamarátov šachistov dve stovky, idúc okolo cintorína videl bielu pani. Zároveň počul jej hlas, ktorý hovoril, aby sa spamätal. “Ja isto umriem,“ začal bedákať. Nevedela si to dať dohromady. Keď ráno išla do obchodu, stretla Františkovho kamaráta. “Tak čo, ako sa má tvoj starký?“ spýtal sa s úškrnom. Trklo jej. Tušila, kto mal asi prsty v strašení. Keď sa kamaráti dozvedeli, že František už týždeň leží doma ako lazár a má horúčky, vybrali sa na návštevu. Našli ho akurát pri rozhovore s Rózou, ktorá mu rozprávala príhodu o neveste, ktorú pri ceste na sobáš zhodil kôň tak nešťastne, že sa zabila. Odvtedy sa vraj často zjavuje pri cintoríne. Komu sa ukáže, toho vraj čaká nešťastie. Keď videli Františkovu tvár kriedovej farby, vyšli s farbou von. Priznali sa k svojmu činu. Dohodli sa už vopred, že keď opäť vyhrá, poriadne ho vystrašia. Jožko doniesol potajme do krčmy hrable, Demeter bielu plachtu a závoj, ktorý mala jeho najstaršia dievka pred desiatimi rokmi pri sobáši. Na hrable dali plachtu, ozdobili ju závojom a nevesta bola hotová. Potom sa Demeter skryl za lipu pri cintoríne a keď František išiel okolo, vystrčil hrable, zmenil hlas a povedal osudné slová. Ostatní poschovávaní za náhrobnými kameňmi sa išli popukať od smiechu, keď ho videli utekať ako bez duše. František im však nechcel uveriť. Myslel si, že kamaráti mu to hovoria preto, aby mu pomohli od istej smrti. Chodili k nemu celý ďalší týždeň a donekonečna rekonštruovali celý prípad. Keď každý odprisahal na to, čo mu bolo najdrahšie, uveril im a voľky – nevoľky vstal z postele. Opäť chodil na šachové partičky, no domov sa vracal zásadne za svetla a cintorín zďaleka obchádzal.
