To som sa raz zastavil so susedom v krčmičke, lebo sme doukladali seno do ostrviek a ohlásil sa smäd. Ako sme tak vychádzali z verejného priestranstva, už sa bolo zošerilo, zrazu zbadáme, že si pred nami hopká nejaká kočka. Vyobliekaná je, vyštafírovaná, ide ráznym krokom ako vojak. Štuchnem do suseda - ten nelení a párkrát zacmuká. Odrazu sa kočka zvrtne - veď je to moja stará! Akurát sa vracala z večernej omše. Len - len že sme vtedy od nej nevyfasovali! Mali sme voľakedy učiteľku, ktorá sa tiež rada parádila.
Každý deň nosila novú sukňu, ako v tej pesničke Sedemdesiat sukieň mala. Na konci školského roku vždy prišiel fotograf a to bola slávnostná chvíľa. Učiteľka si vtedy obliekla minisukňu, lebo bola taká móda, a k nej bielu blúzku s vyšívaným vzorom na hrudi. My sme ten vzor obdivovali, ale najmä jeho okolie, ktoré vypúčalo spod blúzky, a veru sme si aj predstavovali učiteľkino svieže poprsie. Spolužiak Rudo si ho dokonca namaľoval do zošita, no našiel mu kresbu riaditeľ školy a poriadne ho vyšticoval. Mohol však Rudo za to, že sa do učiteľky zaľúbil?... Na fotografovanie sme sa aj my zodpovedne pripravili. Matky nás sviatočne vyobliekali, mali sme na sebe kostolné šaty a obleky. Fotograf nás rozdelil do dvoch radov, zadný rad stál na lavici.
Učiteľku umiestnil doprostred. Cvak a fotka bola hotová. Neviem, koľko koštovala, ale každý exemplár som si s veľkou vážnosťou odkladal do albumu. Nedávno som sa z dlhej chvíle prehŕňal v ostatných fotografiách a všimol som si jednu zvláštnu vec. V škole sme sa totiž fotili každý rok, nuž som mal spoločné fotografie triedy aj s učiteľkou od šiesteho do deviateho ročníka. A ako som si teda tie fotografie prezeral, zbadal som, že učiteľka má na nich oblečenú tú istú blúzku! Na všetkých svieti blúzka s vyšívaným vzorom! Asi ju mala v obľube, nuž si ju k fotografovaniu, bez toho, že by si to uvedomovala, neustále obliekala. Blúzka to bola parádna, s ladnými vlnovkami po oboch stranách vyšívaného vzoru...