Niektorí rodičia pri čítaní známok zatvoria oči, aby ich znova otvorili a presvedčili sa, či dobre vidia. "Má všetko, čo potrebuje, robím ako kôň a mala by si vidieť, aké vysvedčenie donesie môj syn," hovorí mi kamarátka. "Kašlem sa na to, darmo mu hovorím, že sa neučí pre mňa. Mám ho biť? To nechcem," smutne pokračuje a niekoľkokrát zopakuje, že je ešte len "siedmak". Nepýtala som sa na známky, ale domyslela som si. Dobré nebudú. Nuž veru tak. V niektorých rodinách zavládne radosť, v niektorých smútok. Počula som aj taký názor, že dôležité je zdravie.
Súhlasím. Horšie je však, keď dieťa dospeje a vyčíta rodičom, že mali byť prísnejší. Ambiciózne deti by chceli študovať na stredných či vysokých školách rôzneho typu, ale študijné výsledky hovoria o niečom inom. Pochopiteľne, že rodičia chcú vidieť svoje deti spokojné a šťastné. Urobia všetko preto, aby im pomohli. No deti by si mali uvedomiť, že zázraky sa robiť nedajú. Svoju budúcnosť majú v rukách len ony. Nie každý má "hlavu" ako sa hovorí na učenie. Len rodičia spoločne s učiteľmi viete posúdiť, či má na viac, alebo nie. Nech už bude vysvedčenie akékoľvek, skúste sa ovládať a analyzovať príčiny.
Starých ľudových múdrostí, prísloví a porekadiel je neúrekom. Treba si vybrať to správne, ale najmä účinné, aby zabralo. "Ohýbaj ma, mamko, pokiaľ som ja Janko," má svoju myšlienku, ale na druhej strane netreba zabúdať, čo hovorievali starí otcovia. "V jednej ruke bič a v druhej cukor." Oddýchnite si, deti! Pri táborových ohňoch sa vráťte aspoň myšlienkou do školských lavíc a prehodnoťte, či ste nemohli dosiahnuť viac.